Ak by sme si položili otázku, kde kríza začala a aké sú jej korene, asi by sme museli tvrdiť, že vznikla v Amerike, v ich bankovnom sektore...Kombinácia veľmi ľahko dostupných úverov, doprevádzaná menovou expanziou, čo vlastne znamená zvyšovanie množstva peňazí v obehu, vytvorila na americké finančné inštitúcie veľký tlak všetky tieto lacné a dostupné peniaze niekam umiestniť. A tak sa i dialo. Značnou mediálne-politickou masážou bolo dlhodobým procesom američanom vštiepené krédo, že každý američan má výsostné právo na svoje vlastné bývanie, a to za každú cenu. Mašinéria z Wall Streetu cítila obrovskú príležitosť a rozbehla sa na plné obrátky. Špecializované spoločnosti a banky zamerané na poskytovanie hypoték rástli ako huby po daždi. Veľké banky požičiavali menším, tie zas ľudom a investičné banky finančne inovovali, aby zabezpečili refinancovanie všetkým týmto bankám a umožnili im tak požičiavať ďalej. Inovatívne finančné nástroje sa pomocou sofistikovaných procesov zabalili do investičných inštrumentov, ktoré tie isté banky z Wall Streetu veselo predávali po celom svete komukoľvek, kto mal záujem. Vzhľadom na obrovský rozmach hypotekárneho financovania sa v Amerike vytvoril obrovský dopyt po nehnuteľnostiach, ktoré zákonite začali byť drahšie, napriek tomu, že bankami financovaní developeri, kolaudovali jeden projekt za druhým. Na celom tomto procese by nebolo nič zvláštneho, ak by sme my ľudia vo všeobecnosti vedeli, kedy dosť. Ľudia sú ale nepoučiteľní. Rastúce ceny domov v priebehu niekoľkých rokov vyvolali na americkom trhu nehnuteľností masovú histériu. Ako je však všeobecne známe a ako už raz pan Keynes povedal: "Stromy nerastú až do neba!" A tak jedného dňa začali mať niektoré inštitúcie poskytujúce hypotéky problémy, spústa ľudí totiž finančne špekulovala na ďalší rast cien nehnuteľností. Trh sa však jednoducho nasýtil a ďalší dopyt, ktorý by hnal ceny ešte vyššie neprichádzal. A tak sa jednoduchá stratégia "kúpim, rok-dva podržím a predám", začala vyplácať stále menej. Ľudia nielenže prestali nehnuteľnosti kupovať, ale i predávať a tým pádom ceny pozvoľna prestali rásť, až dokonca miestami klesať. A to bol varovný signál, ktorý mal bankám ukázať, že dosiahli strop a je nutné hľadať iné sektory, ktoré je možné lacnými a dostupnými peniazmi úverovo podporiť. Avšak banky sa nezastavili. Naopak povolili svoje úverové praktiky, znížili minimálne podmienky a veselo dávali hypotéky i ľudom, ktorý si to nemohli v žiadnom prípade dovoliť. Chvíľku to takto fungovalo, trh dostal nový impulz a ceny opať rástli. Až do okamžiku, kedy sa to všetko opať zastavilo. Bublina dospela. Ceny prestali stúpať, dopyt sa opať vytratil a veľké množstvo ľudí kalkulujúcich s nekonečnými ziskami, začali dostávať strach a začali predávať to, čo predtým draho nakúpili. Lenže kupci neboli a ten, kto chcel predať, musel ísť s cenou dolů, lenže i tam sa kupci hľadali veľmi tažko, a tak ceny klesali ďalej. K tomu sa pridali ľudia, ktorí dostali hypotéky, i keď na ne sotva stačili a v danej situácii mali splácať napríklad 4 miliónový úver na dom, ktorého hodnota klesla na tri. A tak jednoducho prestali svoje hypotéky splácať a domy prepadli bankám. Lenže banky potrebovali úrokové platby, aby mohli splácať úvery vačším bankám. Prvé inštitúcie začali mať problémy, ktoré sa začali radikálne zhoršovať, až do prvého významného krachu. Ten zatriasol celým finančným svetom a spustil silný dominový efekt vyplývajúci zo silnej vzájomnej úverovej angažovanosti prevládajúcej v bankovnom sektore. Celý proces nesplácania hypotečných úverov prispel k výraznému nárastu nesplácaných aktív, ktoré pri úverovej expanzii vytvorili z refinančných príčin práve banky z Wall Street. Pomenovali sa úplne jednoducho, toxické aktíva. Ich obrovský nárast vzhľadom na paniku vyplývajúcu z prasknutia bubliny, zapríčinil pád viacerých finančných inštitúcií, ktoré neboli schopné kryť svoje záväzky. Je nutné dodať, že práve vďaka bankám z Wall Streetu si mohli aktíva, ktoré skončili nakoniec v kolonke toxické, kúpiť inštitúcie po celom svete. A patrične na to doplatili. Tie šťastnejšie mali minimálne expozície, tie menej šťastné museli byť, buď zachránené inou inštitúciou alebo vyhlásiť bankrot. Finančný sektor celému tomuto procesu dal názov likviditná kríza, čo v podstate znamená nedostatok peňazí. V tomto okamžiku začali na nedostatok peňazí vo finančnom sektore reagovať spoločnosti, ktoré boli na úveroch a ich dostupnosti závislé. Tieto spoločnosti, neprodukujúce dostatočnú hodnotu, aby si na seba zarobili, dokázali fungovať len vďaka nim a akonáhle banky prestali požičiavať, tieto firmy začali mať problémy. V tomto okamžiku sa celý svet ponoril do recesie. Začali krachovať firmy z najnapätejším hospodarením, pretože prevádzkových úverov sa nedostávalo. Vtedy začali zasahovať štáty opatreniami na podporu ekonomík a problematických firiem. Trpiacim ohrozeným bankám pomáhali nielen štáty, ale i centrálne banky. Riešenia po celom svete neboli úplne rovnaké, ale jedno mali v zásade spoločné. Kde peniaze chýbali, tam sa jednoducho dodali, či už prišli zo štátnych rozpočtov alebo "tlačiarní" centrálných bánk. Akonáhle sa táto diera vzniknutá po toxických aktívach zaplátala, likviditná kríza skončila. Firmám hospodáriacim na hrane bolo umožnené fungovať ďalej, a tým pádom bolo zabránené hlbšej a zásadnejšej recesii.
Veľmi stručne a rýchlo sme sa teda dostali do súčasného stavu. Vyriešili sme likviditný problém, no patrične za neho i zaplatíme, či už vo forme vyšších daní, alebo inflácie. Otázkou ale zostáva, či boli riešené príčiny, ktoré krízu umožnili. V tomto bode si dovolím tvrdiť, že nie. Odstránený bol len problém, avšak nie príčina. Ostatne, je možné nejak vyriešiť ľudskú ziskuchtivosť a z nej plynúcu chamtivosť?
