Inflácia? Ale kde?

Nedávno som sa stretol s jedným veľmi zaujímavým a zjednodušeným pohľadom na infláciu, tak ako ju poväčšinou vnímajú ľudia, ktorý majú len základné ekonomické znalosti, respektive zvyknú sa riadiť zdravým sedliackym rozumom, pokiaľ ide o rozhodovanie o ich ekonomickej budúcnosti. Posledné dva roky je tlač peňazí centrálnymi bankami prepieraná v ekonomických plátkoch skoro každý deň. Hrozby a fatálne dôsledky, ktoré expanzia menovej zásoby vraj bude mať na spotrebiteľké ceny je často prirovnávaná k tomu čo sa stalo v Zimbabwe alebo vo Weimarskej Republike. Je však realita skutočne tak katastrofálna? Aký majú činy našich centrálných bánk dopad na bežných spotrebiteľov? Je vôbec polemika o hyperinflácii oprávnená?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Jednoduchý príklad, ktorý som spomínal (jednalo sa o jednu epizódu Káčerovcov, kde miestny vynálezca vymyslel replikátor, ktorý traja huncúti využili na replikáciu štvrťdolára), mi pomohol si uvedomiť, že na to, aby hyperinflácia vôbec mohla vzniknúť, musí byť splnený jeden základný predpoklad. Ľudia musia vlastniť, alebo mať prístup k veľkým nominálnym množstvám peňazí. Inak povedané, nominálny objem peňazí v obehu musí stúpať oveľa prudšie, než je tempo tvorby statkov a služieb, ktorých hodnota má byť v týchto peniazoch vyjadrená.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Avšak v tom práve väzí problém. Dlhová expanzia, ktorú na začiatku 21. storočia viedol FED, bola viacmenej expanziou menovej zásoby s tým, že komerčné banky a iné finančné inštitúcie zabezpečili tok týchto peňazí do nehnuteľností. Práve v tejto oblasti bol umožnený prístup k lacným peniazom prakticky každému. Ako to dopadlo asi už nieje potrebné opakovať. S následkami sa potýkame dodnes. Likviditná kríza, ktorá po páde niektorých bánk vznikla, spôsobila okrem všeobecného ekonomického chaosu i jednu, z hľadiska inflácie, dôležitú vec. Banky, napriek stále veľmi lacno dostupným peniazom, začali výrazne znižovať ponuku úverov, čím nielenže ďalej podporili krízu likvidity, ale i vyrušili vyššie uvedený predpoklad pre hyperinfláciu. Ľudia teda vo všeobecnosti stratili prístup ku obrovským nominálnym množstvám peňazí, ktoré nafukovali ceny nehnuteľností.

SkryťVypnúť reklamu

Veľmi podobná bola i situácia v oblasti spotrebiteľského financovania, kde z dlhodobého hľadiska boli tlaky na rast cien, spôsobené ohromným dostupným množstvom lacných spotrebiteľských pôžičiek a úverov z kreditných kariet, vyrovnávané snáď len enormnými úsporami z rozsahu, docielených presunom výroby do krajiny, kde logicky bude najvyšší tlak na mzdu smerom nadol, vzhľadom na jej 1,3 miliardy obyvateľov. Neutešená ekonomická situácia teda skôr spôsobila, že domácnosti väčšinu svojich príjmov používali na znižovanie svojich stávajúcich dlhov. To tiež do istej miery berie vietor z plachiet inflácie.

SkryťVypnúť reklamu

Stále teda nenachádzam odpoveď na otázku, ako by sa tá katastrofálna hyperinflácia mala prejaviť, keď na ňu vlastne ľudia ani nemajú peniaze. Skôr to vyzerá tak, že hyperinflácia bude až sa banky opäť rozhodnú, že je pre ňu zase čas. Ostatne vo svete, kde je 90% príjmov situovaných do rúk 10%, je veľmi tažké očakávať, že sa podobná situácia bude opakovať. Pokiaľ sa teda nestane to, že tých 10%, poväčšinou zhodou okolností nechutne bohatých bankérov, nerozhodne, že nám opäť dajú peniaze na niečo nové. Taká malá Kondratievova vlna.

Jedna vec je ale fakt. Peniaze sa centrálnymi bankami tlačia. A to takým tempom, ako snaď nikdy v histórii ľudstva. Alchymistom sa nikdy nepodarilo vytvoriť z olova zlato, preto to potrebovali urobiť trošku inak a ľudská naivita im to plne umožnila. Na záver teda vyslovím môj skromný dohad o tom, kde teda všetky tie gigantické sumy peňazí, ktoré boli do systému za posledné 3 roky natlačené, väzia. Končia v štátnych dlhopisoch. V dlhových papieroch, za ktoré ručia poväčšinou demokraticky zvolené vlády svojimi budúcimi príjmami, z veľkej miery tvorenými príjmami z našich daní. Tieto vlády sú skoro vždy tvorené politickými stranami, ktorých sponzormi sú poväčšinou opäť len bohatý majitelia bánk, prípadne ich kamaráti z iných odvetví. Áno, toto presne naša demokracia umožňuje. Aby majiteľ banky mohol, v mene svojej banky, sponzorovať kohokoľvek len chce. A rozhodne si nemyslím, že ak nejaká banka prispeje niekomu na kampaň trebárs 25 miliónov eur, tak jej bude stačiť slovíčko ďakujem.

SkryťVypnúť reklamu

Centrálne banky sú ochotné požičiavať za minimálne sadzby. Tak napríklad nedávnych skoro 500 miliárd eúr na 3 roky za 1% p.a.? Pri nákladoch, ktoré dnes musia vlády platiť je to pre banky priam úžasný carry trade. Naviac, keď takúto banku označia politici, ktorým zafinancovala kampaň ako systémovo dôležitú, tzv. "too-big-to-fail", tak jej môže byť úplne jedno, aké riziko podstupuje pri nechutnom vyjednávaní o úrokových mierach z refinancovania štátnych dlhopisov. Pokojne môže požadovať úroky hraničiace s úžerou aj keď vie, že objem peňazí plynúci do týchto papierov je nehorázny. Vie, že to nemajú vlády šancu nikdy zaplatiť...Ale o to im predsa ide, o budúcnosť, ktoré tieto dlhopisy reprezentujú...O budúcnosť bežných ľudí, nad ktorými chcú banky mať plnú, bezvýhradnú kontrolu. A to je vlastne i odpoveď na otázku, prečo napriek stále rastúcim výnosom zo štátnych dlhopisov, ich ceny neklesajú a bid-to-cover ratio (pomer dopytu a ponuky po konkrétnej emisii dlhopisov) dosahuje v priemere stále hodnôt okolo 2. Nafukuje sa nová bublina nechutných rozmerov, akurát v tomto prípade už nebude možné proste prestať platiť hypotéku a prenechať dom banke...Ibaže by sme sa rozhodli prestať platiť a odovzdali našu budúcnosť bankám.

Peter Fedorik

Peter Fedorik

Bloger 
  • Počet článkov:  12
  •  | 
  • Páči sa:  0x

... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

53 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

275 článkov
SkryťZatvoriť reklamu