Okrem klasických komentárov o tom, že ekonomika Číny bude v tomto roku silno rásť, komentoval miestoguvernér Bank of China, Zhu Min i súčasnú úroveň inflácie. Tvrdí, že inflácia v Číne ešte nie je, avšak očakávania sa už formujú. V reakcii na to je bankám doporučované držat vyššie povinné minimálne rezervy a obmedzovať úverovanie.
Dovolím si poukázať na jednu zásadnú skutočnosť. Spôsob, akým Zhu Min referuje k inflácii je podľa môjho názoru zavádzajúci. Preto sa posnažím to uviesť na pravú mieru a poukázať na to, ako by si mal podobné vyjadrenia rozumne uvažujúci človek vysvetliť .
Inflácia je pojem, ktorý sa v zásade vzťahuje ku objemu peňazí v obehu, inak povedané k peňažnej zásobe. Z anglického slova to inflate, čo znamená nafúknuť, vyplýva i jeho zmysel. V bežnej novinárskej praxi sa však toto slovo skoro výlučne spája s úrovňou cenovej hladiny. Do istej miery je to pochopiteľné, pretože bežného človeka asi zaťažovať ekonomickými pojmami zmysel nemá, ale isté fundamentálne znalosti by mal mať každý. Väčšina ľudí teda pod tým rozumie jednoducho rast cien. Keď však začneme o inflácii uvažovať v správnom kontexte, začnú nám pripadať isté vyjadrenia vrcholových predstaviteľov niektorých finančných inštitúcii prinajmenšom divné. Tak napríklad, ak sa pozrieme na čínsky menový agregát M2, ktorý zhruba vyjadruje množstvo peňazí v obehu, tak uvidíme, že rastie od roku 2000 v priemere 18.2% (data overené z Economist Intellingence Unit) ročne. Ako potom môže miestoguvernér čínskej centrálnej banky tvrdiť, že tu neexistuje žiadna inflácia? Práve preto, že nafúknutie peňažnej zásoby sa do rastu cenovej hladiny ešte neprejavilo. Prečo? To je otázka skôr na antropológov a sociológov, ktorý skúmajú tradičné charakteristiky jednotlivých národov. Jedno však vieme, a to že čínania sú extrémne šetrní. Inflácia peňažnej zásoby sa teda zatiaľ na konečných spotrebných cenách neprejavila, avšak dopad je prítomný, nachádza sa však niekde úplne inde. V súčasnej dobe sa viacero predných ekonómov pozerá nedôverčivo na divoký rast čínskych akciových trhov. Je to jedna z možností, kam môže plynúť časť novovytvorených peňazí čínskou centrálnou bankou. Ďalšou možnosťou sú samozrejme potraviny. Jediná silnejšia katastrofa dokáže v Číne radikálne zhoršiť už tak veľmi napätú situáciu okolo základnej stravy. Potenciálny hladomor by mohol dokonca spôsobiť obrovský tlak na ceny potravín a viesť až k silnému rastu ich cien, pre ktorý opäť použijem nesprávny pojem, hyperinflácia. Takto by sme mohli pokračovať ďalej a určite by sme našli ďalšie a ďalšie hrozby a riziká.
Na záver chcem dodať len to, že každý ekonomický subjekt kladie v súčasnom svete dôraz predovšetkým na svoj vlastný prospech. Je preto nutné brať mnohé vyjadrenia popredných predstaviteľov s veľkou rezervou a vždy k nim pristupovať skepticky, až nedôverčivo. Nie vždy sa totiž ekonomické záujmy týchto predstavieľov budú zhodovať s tými Vašimi.
