Konkrétne sa jedná o tvrdenie, že zásadou je snažit sa neplatiť dane. Samozrejme nemá na mysli daňové úniky, alebo akékoľvek finančné podvody. Kľúč k úspechu vidí v naučení sa využívať dlhové financovanie, z ktorého vyplývajú najrôznejšie daňové výhody.
Čo to teda znamená? V čom je vlastne problém?
Celý proces vyberania daní je daný zákonom, ktorý tvorí samotný štát vyberajúci dane. V demokraciách je tento zákon tvorený zvolenými politikmi. Vzhľadom na fakt, že mnohé politické strany získavajú financie na svoje kampane v privátnej sfére, samozrejme podliehajú tlaku, ktorý vyúsťuje vo formovanie zákona tak, aby vyhovoval hlavne spoločnostiam, odvetviam, ktoré za financovaním stoja.
Ako sa potom môžeme diviť, že sú zákony napísané tak, aby za istých, často veľmi zložitých podmienok, nemuseli spoločnosti odviesť skoro nič? Kto potom vlastne z hlavnej miery financuje štát? Ak sú zákony napísané tak, že sa daniam za istých podmienok dá vyhnúť, kto by to nerobil? Predpokladám, že každý kto môže, bude využívať zákonné možnosti neplatenia daní naplno. Kasa sa teda plní hlavne z vrecák bežných ľudí.
Avšak to, čo pán Kiyosaki vehementne doporučuje je dlhové financovanie. A to samozrejme vyhovuje bankovnému priemyslu. Veď častokrát najvačšími sponzormi politických kandidátov sú samotné finančné konglomeráty. Tie potom tlačia na politikov, aby písali a menili zákony tak, že sa im spoločnosti môžu vyhnúť, čím ich vlastne tlačia k tomu, aby znižovali príjem štátneho rozpočtu. To zákonite u mnohých štátov, v prípade deficitného rozpočtu, vytvára potrebu dodatočného finacovania. To produkuje ďalší dlh, ktorý vyhovuje opäť len bankovnému sektoru. No a samozrejme to zaplatí opäť bežný ľud, napríklad vo forme vyšších daní.
Áno, to čo pán Kyiosaki doporučuje, má skutočne veľký podnikateľský význam. Jedná sa ale o dobrú vec v širšom slova zmysle? Podľa môjho názoru rozhodne nie. Jedná sa o systémový problém, kde je samotný systém zámerne tlačený do podoby, kedy malá hŕstka, bude žiť a prosperovať na úkor všetkých ostatných. Smutnou realitou už potom ostáva len dúfať, že nám naši páni budú nechávať aspoň dostatok na to, aby sme mali čo do úst vložiť.
