Pred týždňom...
Vypotácal sa z krčmy Na Rohu abezmyšlienkovito odhodil obal od žuvačky, ktorý v prstoch krčil už dobrú pól hodinu.Mínus tri stupne nepocítil takmer vôbec. Zaostril pohľad na prázdnu ulicu apotom na hodinky. Pól druhej. Za ním sa ozvalo buchnutie do dverí - to sablížil Feri. "Očuj, neblbni kámo," povedal zťažka a výrazne sanaklonil na ľavú stranu, pravou rukou hmátajúc vo vzduchu a dúfajúc v pevnýkotviaci bod. Roko zovrel pery a šťuchom pomohol Ferimu prehrať boj sgravitáciou. "Serem na teba," vydralo sa z Rokovej hrude. Feri sioprášil mastné vlasy od snehu a podoprel sa na lakti. V tejto polohe hodnúchvíľu rezignovane ostril zrak na siluetu Roka a pouličnú lampu za ním."Nemôžem za to," skúsil to ešte raz. Roko sa jemne naklonil dopredu.Feri sa prikrčil, ostré svetlo lampy sa mu plne vrylo do očí, a kým opäťzaostril, silueta bola preč.
Rokokráčal snažiac sa držať smer a čisté myšlienky. Neboli čisté. Kilometre oddomu, pokazený večer, stratená nádej a peňaženka. A k tomu všetkému tá skurvenázima, ktorá sa mu už začala drať pod sveter. Ešte aj bundu mu zobrali, a Feriakože nič nevidel. Serem naňho, serem naňho. Zatlačil dlane hlbšie do vačkov ahlavu vsunul medzi ramená. Začalo opäť husto snežiť. Nenávidel to, drbať sa cezzáveje domov. Radšej dnes pôjde po ceste, ak sa tam vôbec dnes dostane.Skurvený Feri, bezprízorný ako vždy. Kde mal hlavu zasa? Alkohol a Gita, jejhlas mu v hlave zagágal ako trafená hus. Čo na nej vôbec vidí? A nemá v tom onaprsty? Zadĺžená hus po uši, s Ferim dokonalý pár. Ak majú alkohol, majú samiseba. Serem na nich.
Vločkynad cestou zažiarili a vôkol prešla hliadka fízlov. Roko sa prikrčil pridal dokroku, aj keď dôvod na to nemal ... aspoň za posledné roky. Minulosť bola temnáako jeho izba v podnájme u starého farára. Súčasnosť bola o čosi svetlejšia,len tá izba mu často v noci pripomínala celu. Nespravodlivú celu. Nie, dnesnie. Dnes sa nebudem vracať do minulosti, aj keď aj tá mala svetlé momenty.Všetky z nich však končili v ústí tunela, bez svetla. Ešte rýchla spomienka naJanku a hajde do prítomnosti. Rokmi sa to naučil, neulietať v hlave preč. Inakby sa zbláznil. Predsa sa však občas neustráži, a potom je to zlé.
Zaholna námestie a stretol studený vietor, ktorý mu robil vítaného spoločníka čo hodržal v realite. Prišiel až k fontáne a zastal. Kadiaľ to dnes bude? Mal navýber z troch možných ciest na stanicu, no jeho intelektuálne vybavenie mu dodnesneoznámilo, ktorá z tých ciest je najkratšia. Rozhodoval sa vždy podľa nálady.Pôjde vľavo - večierka, to keď býval hladný, poprípade keď mal chuť obdarovaťbezdomovcov. Pôjde stredom - zo štyri podniky, možno stretne ľudí, no dnes jeakosi švorc. Skurvený Feri. Alebo pôjde vpravo? Nie, v pravo dnes nie. To by hozlomilo. Okolo jej domu chodil len keď mal náladu na depresie. Dnes už nie.
Začalsa triasť od zimy a uvedomil si že rýchlo triezvie. Už aj na Feriho saprestával hnevať, aj keď ... mohol si niečo všimnúť. Ale čo ak za to naozajnemôže? Roko za svoju celu tiež nemohol, ostatne tak ako každý odsúdený.Našťastie to trvalo len osem mesiacov a za výnimočne dobré správanie a výraznýprínos k udržovaniu čistoty v spoločných priestoroch nápravno-výchovnéhozariadenia si vyslúžil skorší odchod. Roko sa bezradne po tretí krát poobzeralpo možných uličkách. Na nos mu sadla obzvlášť nepríjemná vločka snehu, skoroakoby naňho útočila. Zotrel ju a zahľadel sa dolu na sneh. Aj sa mu občaszacnelo. Za celou. Čo asi tak robí Terenc? Bol férový chlap a tiež by sizaslúžil skoršie prepustenie, ibaže v jeho prípade sa aj to ráta na dlhé roky.Mal by ho ísť znovu navštíviť. "Drb na to," hovoril vždy Terenc, malto ako slogan. "Drb na to, nejazdi sem, radšej mi choď pozrieť či má ženainého.", "Drb na to, nenos mi sem tie kraviny, načo mi je skurvenýšál?", "Ty si fakt kamoš Rok, drb na to ale keď vyjdem von tak sidáme spicha."
Sadolsi na lavičku, nevnímajúc sneh premokajúci cez rifle. Dnes nepôjdem mojimicestami. Dnes to chce niečo nové. Nevedel prečo, no dostal chuť niečo skúsiť,nájsť nových ľudí, spoznať osudy, alebo sa len vyhnúť všetkému, čo by mu mohlopripomenúť minulosť, ktorá ho opäť začala vábiť svojimi temnými myšlienkami.Pól druhej, budú hádam aj dve. Ktovie či Janka už spí. Možno pozerá tíví. Možnochatuje na nete. Možno obíma to skurvené Karčiho telo. Sedlák Karči. Nech sistrčí svoje smradľavé šuštáky aj s klúčami od bavoráka do riti! Nie.Realita, moja sladká. Roko zavrtel hlavou a zrazu mu prišlo všetkoabsurdné, dokonca aj to prázdne námestie. Bol tam fakt tak sám? Toto nemôže byťmoja realita. Môj život plynie dakde inde ...
„Zasafilozofuješ?“ Hlas prišiel zďaleka a znel ako keď jeho mama nevedelareagovať na jeho výplody pri káve s tvrdou cigaretou. Roko nahol hlavu abypostavu dostal do zorného poľa. „Je mi zima.“
Ferisi sadol na lavičku a zachechtal sa. „Vážne sorry kámo. Chceš sveter?“
„Ser na to,“znela hrdinská Rokova odpoveď, „už je to pasé. Máš cigu?“
„Mám. Mášoheň?“
„Jo,“ Rokosiahol do vačku na bunde, ktorá tam nebola. „Kurvafix!“
Feri nič nepovedal. Tiež sineuvedomil súvislosť a tak len previnilo a nepozorovane zastrčil krabičkumalboriek naspäť do vačku. Vedel že Roka tá stará špinavá bunda sere najmenej.Ani doklady a peňaženka mu zrovna najväčší hnev nespôsobili. Možno satrochu hneval za Jankinu fotku, ale tá za to podľa Feriho nestála. Už mesiaceho presviedčal nech ju zahodí. Kurva to bola, šukala s Karčim už keď bol Rokov lochu. Ale čo čakal chalan? Mladá baba s pekným zadkom a faktickykrásnym nosom, oči tiež ušli. Že bola s Rokom, nepochopil do dnes, zvlášťto že vydržala prvé mesiace čo bol v cele. Srať na to. Bola to minulosť.Roka to položilo a zasa vstal. Položia ho aj iné a vstane. Teraz tovšak nehralo úlohu. Roko bol nasratý a Feri tušil prečo.
„A očuj, tá vec. Mal si to v ...“
„Hej,“ odsekol ostro, „kde by som toasi tak nosil?“
Feri sa zamračil a chvíľunohami hrabal v snehu až mu medzi topánkami vznikol kopček. Potom sťažkavydýchol a rozdrvil ho.
„Nič to kámo. Neni to predsa žiadnatragédia. Aspoň že máš mobil.“
„Čo ty vieš o tragédiách?“
Roko vstal a oprášil si gate odnapadaného snehu. „Idem domov lebo zmrznem.“
„Tak nič kámo, drž sa. Zajtrav Na rohu?“
„Klasika, ak ma Džingi vyzdvihne,pôjdeme kradnúť bundy.“
Ferimu sa zalesklo v očiacha po odchádzajúcom Rokovi poslal len veľmi opito znejúci súhlas.
Roko kráčal už so zmyslom prerovnováhu. Ibaže tie myšlienky boli stále nejak nakrivo. Nešiel ani jednouzo svojich ciest, vybral sa starou uličkou, kde pouličné lampy svietilicelkom zbytočne. Nechodil tadiaľ totiž nikto okrem zblúdilých duší čov tomto prašivom meste niečo hľadali. A vždy zablúdili. Cestaz mačacích hláv bola celá pokrivená od trolejbusov takže ak tam dobrodruhvošiel autom, málokedy obišiel bez jazvy na podvozku. Rokovi stará ulička práveteraz padla vhod. Mal pocit, že by sa tam hrával ako malý, ak by nevyrastal nadedine. Prečo som sa vlastne drbal do tohto mesta? Začiatok, keď prišiel, boldobrý ako prvé mesiace vo vzťahu. Mal pocit že ho to mesto napĺňa, našiel sizábavu a kamošov, a napriek tomu že býval kilometer za hrdoudvojjazyčnou cedulou, sem chodil každý deň. Nielen kvôli práci. Potom však, akov každom vzťahu, vášeň opadla a on zbadal realitu, jej ostne sa muzarezávali do mentálneho mäsa, dennodenne posilňované zvrátenými osudmi.Prekliate mesto.
Opäťsa prinútil potlačiť myšlienky na minulosť. Vzhliadol aby skontroloval polohuv miestach, kde si ajtak nedokázal predstaviť ulice ako mapu, no nejakýmspôsobom v tej realite potreboval zakotviť. Nikdy som si neuvedomil že jetá ulička taká dlhá. Trolejové vedenie sa ťahalo do diaľky na kopec, kdekončilo aj pouličné osvetlenie. Kam to až vedie? Roko sa obzrela zastavil. Za ním bol už hodný kus cesty a námestie svietilo dolupod uličkou. Spolu s ňou tvorilo akúsi prapodivnú faklu. Z vedľajšejuličky na starú zabočil trolejbus. Prišlo mu divné, že nestretol cestou žiadnuzastávku. Zafúkal riadny vietor a Roko sa pritúlil sám k sebe.V kerej materi to asi tak stojí? Ešte raz sa poobzeral. Nič, čo bypripomínalo zastávku.
Podišielbližšie k ceste a skrehnutými rukami začal mávať na približujúci saspoj. Musí zastaviť, vidí že tu som sám v svetri. Trolejbus však prefičalokolo a zastal až o nejakých sto metrov vyššie. Čo je toto za debila?Roko sa rozbehol, skrehnuté nohy sa mu šmykli na snehu a dopadol tvárou dozáveja. Narýchlo vstal a pokračoval v behu, teraz už opatrnejšie.Trolejbus otvoril dvere, z ktorých sa vypotácal uhľadený muž vo fraku.Otriasol sa od zimy, vybral si ruky z vačkov a skontroloval čas.Trolejbus so sykavým rachotom zavrel dvere a odštartoval.
„Heeey!“Rokovo volanie však nezastavilo ani trolejbus, ani muža vo fraku, ktorý zaholdo bočnej uličky. Po oboch ostali len stopy v snehu. Keď Roko dobehol nato miesto, trolejbus už opúšťal osvetlenú časť starej uličky. Poobzeral saokolo a v snehu zbadal malý lístoček, ktorý zrejme vypadolz vrecka muža vo fraku. Zdvihol ho, bol to len cestovný lístok.
Rokosa zamyslene vracal na námestie. Celkom zmrznutý, bez nálady a bez peňazía krčiac cestovný lístok sa rozhodol, že si zavolá taxíka. Dievčina,znudená, arogantná a ospalá operátorka, nedokázala pochopiť kam má taxíkposlať. Skôr sa jej nechcelo, čubke. Dohodli sa, že na námestí. Červený Opel.
Nanámestí čakal sotva päť minút, no pripadalo mu to ako večnosť. Taxikár bol všakmilý a ponúkol mu dokonca rum. Roko vypil tri a začal sa cítiťlepšie. Zamyslene snoval plány a pripravoval sa na to ako znovu okradnestarého pána domáceho farára, keď si všimol divnú vec. Spozornela rozmotal cestovný lístok. Bol to taký klasický, vytlačenýz automatu za drahé mince, označkovaný elektronickou tlačiarňouv spoji. Lístok mal otlačený dátum a čas označenia.
Stálona ňom 19-11-1949 02:07:14.
... pokračovanie nabudúce ...
