Nie sú požiadavky, občanmi kladené na políciu a ich neustála kritika jej práce vlastne taktiež len pokrytectvom? Ak je priemerný politik obrazom spoločnosti, tak presne takýmto obrazom je aj priemerný policajt. Tak ako sa medzi politikmi nájdu skvelí ľudia, nájde sa tam aj totálny odpad spoločnosti a tiež úplne normálni ľudia. Presne takto vieme hľadať medzi bežnými ľuďmi a tiež presne takto vieme hľadať aj medzi ľuďmi v jednotlivých profesiách. Polícia a jej jednotliví príslušníci sú obrazom stavu našej spoločnosti. Pokiaľ sa táto spoločnosť neposunie ďalej, neposunie sa ani personálny stav polície. S tým nenarobíme nič. Morálni nadľudia z neba nepadajú. Čo však urobiť so skutočnosťou, keď tento „kvalitný“ stav ešte „vylepšujú“ naši politici.
Apolitickosť polície je tvrdenie deklarované len na papieri. Bolo tomu tak v každej dobe, teda aj v dobe, keď sa to deklarovať vôbec nemuselo. Aké sú dôsledky spolitizovania našej polície? Sú obrovské, ba priam nedozerné. Po každej zmene vlády, sa v polícii spustia personálne procesy takých rozmerov, že slová, ako kariérny postup v štátnej službe, alebo stabilný funkčný systém organizácie polície sú len námetom na vtipy. Každý nový minister si na čelo Policajného zboru dosadí svojho človeka (súčasný trend je človek z civilu), ktorý vzápätí si dosadí za viceprezidentov svojich ľudí, následne svojich ľudí dosadí na čelo rôznych policajných úradov a na čelo krajských riaditeľstiev. Títo následne dosadia svojich ľudí na čelo okresných riaditeľstiev a v ich rámci následne prebieha riadená obmena nižších riadiacich kádrov, kde pokiaľ nie sú tí starí riadiaci pracovníci vymenení hneď, tak v prípade ich neskoršieho odvolania, je na ich miesto dosadený ten správny človek, o ktorom často krát dokonca nerozhoduje ani okresný riaditeľ, ale funkcionári z vyšších súčastí. V takto „fungujúcom“ systéme je teda pojem kariérny postup jeden skutočne nepodarený vtip. Kariérny postup je zabezpečený len tým správnym ľuďom a aj to len na spravidla jedno volebné obdobie. Skutočný kariérny postup je určený len policajnému plebsu, t.j. pre policajtov, ktorí sa uchádzajú na funkcie neriadiaceho charakteru a aj to len v prípade, že na takéto miesto nemá zálusk niekto známy osobe, ktorá má v rozhodovaní o obsadení miesta konečné slovo. Na kľúčové miesta v polícii sa dostávajú ľudia, ktorí zďaleka nie sú tí najlepší a ak aj sú, tak v takto nastavenom systéme je každý ich pokus o akékoľvek zmysluplné fungovanie polície zabrzdený novým personálnym zemetrasením, spôsobenom následujúcimi voľbami. Výsledkom uvedeného stavu je taktiež skutočnosť, že minister nenačúva odborníkom, ktorí by mali byť na čele Policajného prezídia a takto následne nepripravuje kompetentné návrhy príslušných zákonov, ktoré by priniesli potrebné zmeny, ale títo načúvajú ministrovi, ako „odborníkovi“ na prácu polície a zavádzajú do práce polície po každých voľbách stále väčší chaos a neistotu.
Naša polícia sa uplatňovaním takýchto princípov nikdy nemôže porovnávať s desaťročiami fungujúcimi políciami vyspelých štátov. Jeden policajný riaditeľ z Francúzska raz pri návšteve Slovenska povedal, že u nich aj keď sa ľudia menia, tak myšlienky ostávajú. Fungujúci systém polície, by nemal byť rozložený zmenou vlády. Problémom Slovenska však je, že my sme tu v dobe od revolúcie nikdy fungujúcu políciu nemali. Pritom na stážach v zahraničí bolo obrovské množstvo policajných funkcionárov. Tam títo ľudia videli prácu polície, tej polície, ktorá skutočne pomáha a chráni. Nie tej polície, ktorá straší a vypaľuje. Doposiaľ som nevidel žiadny prínos z týchto výletov predstaviteľov polície. Dokonca aj posledný policajný prezident si z cesty po krajinách Európy priviezol len hodnotiaci systém, ktorý je v svojej podstate skvelou myšlienkou, ale jeho prevedenie bolo opäť také slovenské.
Chceme skutočne fungujúcu políciu? Ako na to? Podľa mňa je na začiatok potrebné odstrihnúť dosah politikov na personálne obsadenie vedenia polície. Súčasný minister v minulosti razantne kritizoval svojich predchodcov, že do zákona o štátnej službe policajtov pretlačili ustanovenie, ktoré im umožňovalo bezdôvodne odvolávať policajných funkcionárov. Sám pri tom, keď už zastával túto funkciu a tiež v súčasnosti, zmenu tohto ustanovenia neinicioval, ale veselo ho ďalej využíval. Za ďalšie by bolo potrebné „ošľahnúť“ nejaký fungujúci zahraničný systém. Myslím si, že čas na hranie sa na múdrejších a myslieť si, že my vymyslíme systém lepší, už vypršal. Ako ďalšie kroky by malo nasledovať prispôsobenie príslušných zákonov takémuto novému systému a reforma policajného školstva. Aj keď príslušníci polície sú len obrazom spoločnosti, zmenou kultúrnej úrovne národa sa zmení len kultúrna úroveň policajtov. Nezmení sa však policajný systém. Prvky systému sú objektívne dané. Sú však nesprávne poskladané a sú príliš závislé od nie stále pozitívnych vplyvov z vonka systému. Dúfam, že sa dožijem chvíle, keď si aj na Slovensku budú občania policajtov vážiť.
Na záver už len jeden voľne podaný postreh zahraničného policajta po návšteve našej krajiny: „U vás na Slovensku je objasnenosť trestných činov miestami vysoko cez 50 % a ľudia na policajtov dobre že nepľujú. U nás aj pri objasnenosti trestných činov na úrovni 10 %, ľudia policajtov dobre že nenosia na rukách.“
