Posledná udalosť, ktorá vo mne takto zarezonovala, bolo obmedzenie osobnej slobody ľuďom, ktorí na protestnom zhromaždení na protest zapálili vlajku Európskej únie. Polícia v uvedenom prípade obmedzila osobnú slobodu dvom ľuďom a obom bolo vznesené obvinenie za prečin výtržníctva. Výtržníctva sa mali obaja dopustiť tým, že sa verejne a tiež aj na verejnosti slovne alebo fyzicky (predpokladám, že v tomto prípade fyzicky) dopustili hrubej neslušnosti alebo výtržnosti tým, že hanobili štátny symbol. Škoda. Na takéto konanie existuje aj skutková podstata priestupku, pričom uvedenú vec bolo možné kvalifikovať aj ako tento priestupok a následne počas následného objasňovania, si mohli policajti overiť niektoré podstatné fakty týkajúce sa najmä objektu skutkovej podstaty a mohli vec vybaviť v podstate rovnako, ako to asi aj ukončia, ale podstatne menej invázivným spôsobom.
Nemyslím si, že vyššie uvedený postup polície sa zrodil priamo v hlavách radových a súčasne zakročujúcich policajtov. Takýto zákrok na verejnosti a v situácii, ktorá bola predmetom záujmu médií, bol určite konzultovaný s veliteľom opatrení a možno aj s niekym vyššie postaveným. Alibizmus policajných funkcionárov a ich mentálna výbava, absolútne nezodpovedajúca požiadavkám na osobu policajta v súčasnej dobe, nemá hraníc. Za takéto konanie by sa nemuseli hanbiť ani pred rokom 1989. Každá zámienka a to aj akokoľvek nepodložená a stupidná, je vhodná na prezentovanie svojej aktivity pred nadriadenými a tiež politickými špičkami. Ide o prezentovanie aktivity, ktorá je skôr alibizmom. A tiež aj aktom zúfalstva.
Neviem, či kvalifikácia konania oboch osôb, ktorým bola obmedzená osobná sloboda bola na mieste konzultovaná s vyšetrovateľom alebo povereným príslušníkom. Skôr si myslím, že nie, a že poverený príslušník, ktorý následne začal trestné stíhanie a vzniesol obvinenie, nekonal úplne samostatne a podľa svojho vnútorného presvedčenia, ale len už „plnil“ ten správny pokyn a úlohy, ktoré mu dal nadriadený.
Človek, ktorý aspoň letmo absolvoval občiansku náuku alebo výchovu, musí vedieť, čo sa považuje za štátne symboly. Štátne symboly Slovenskej republiky sú zakotvené priamo v Ústave Slovenskej republiky. Trestný čin výtržníctva tak ako je to popísané vyššie, sa týka štátnych symbolov, pričom Trestný zákon bližšie neuvádza o symboly akého štátu ide. Pochybujem, či bežný smrtelník – občan tohto štátu, pozná úpravu štátnych symbolov susedných štátov, ale je možné predpokladať, že medzi štátne symboly iných štátov, sa možno radí aj štátna vlajka. Uvedené je však len dohad, neverím však, že ak v tomto prípade išlo o štátnu vlajku iného štátu, tak priamo zakročujúci policajti, by mali v malíčku právnu úpravu štátnych symbolov tohoto konkrétneho štátu. A tu sme pri jadre celého problému. Človek ani nemusí poznať právne úpravy iných štátov týkajúcich sa ich štátnych symbolov, aby nevedel, že Európska únia nie je štátom. Európska únia je politickým a hospodárskym zoskupením suverénnych štátov založeným na zmluvnom základe. Európska únia nie je žiadnym suverénnym štátom. Aj keď Európska únia má svoje symboly, tieto symboly nie sú symbolmi štátu, t. j. nie sú štátnymi symbolmi. Policajti sa možno mohli opýtať nejakého okoloidúceho školáka, ktovie, možno by to celé dopadlo inak.
Zhrnutím vyššie uvedeného si znovu a znovu kladiem otázku, kedy konečne naše štátne orgány budú konať takým spôsobom, ktorý by bol dôsledkom ich profesionality a odbornej erudovanosti. To sa stále znovu a znovu musíme dožívať situácií, kedy tuzemské súdy (menej) alebo Európsky súd pre ľudské práva (viac) musia naprávať „profesionalitu“ našich úradov?
