Určite si všetci ľudia čítajúci napríklad diskusie k jednotlivým článkom v internetových vydaniach novín alebo k blogom, všimli tú nevraživosť, ba dokonca nenávisť, s akou si v nich ľudia navzájom odpovedajú. Vyzerá to niekedy, akoby sa triedny boj rozhorel na plné obrátky a víťazstvo príde len v prípade smrti nepriateľa, ktorého treba však pred jeho porážkou rozdupať, pourážať a ináč znemožniť. A to všetko len pre vyslovenie názoru.
Viem, že je ilúziou očakávať, aby všetci príslušníci našej spoločnosti boli rovnako tolerantní. To nebudú nikdy. Tak isto ako všetci nebudeme rovnakí aj v iných vlastnostiach. V rozmanitosti je predsa krása. Nie sme predsa klonovaná spoločnosť, aby sme boli ako z „kopírky“. Avšak pozorovaním akejkoľvek diskusie je aj povrchnému pozorovateľovi ihneď jasné, že rozdielni sme, čo je dobré, ale táto rozdielnosť postráda akúkoľvek krásu. Celá táto rozdielnosť je prejavená najhrubšou nenávisťou jedného človeka k druhému. Je úplne jedno či je táto nenávisť prejavená nadávkami, posmechom, zhadzovaním a podobne.
Aj keď nemám ilúzie, že týmto blogom zmením spoločnosť v ktorej žijem. To nie je ani mojím cieľom. Plne rešpektujem slobodnú vôľu každého človeka, ktorej prejavom je aj rozhodnutie správať sa určitým spôsobom a teda vytvárať svoj vlastný obraz, ktorý vníma okolie. Ak si však aspoň jeden človek nájde po prečítaní týchto riadkov chvíľku, aby sa zastavil a pozrel na obraz svojho vnútra, ktorý vyžaruje do svojho okolia a zamyslel sa, či je s týmto obrazom spokojný, tak tento blog určite nebol zbytočný. Miera našej tolerancie k druhým, tvorí značnú časť tohto obrazu. Spoločnosť sa totiž zmení až zmenou jej jednotlivých členov, založenej na slobodnej vôli a nie nejakým pokynom zhora.
