Byť vyzretým kresťanom vôbec nie je jednoduché. Je to ideál, ktorý stojí extrémne vysoko. Práve to som sa snažil v románe ukázať. Príslovku miery „extrémne“ v uvedenej vete nepoužívam kvôli nejakej záľube v takýchto príslovkách. To, že Kierkegaard aj Nietzsche, títo dvaja ostrozrakí a osudoví duchovia, v niečom tak vzdialení, v niečom inom tak blízki, podľa ich presvedčení osobne nestretli žiadnych rýdzich kresťanov, ktorí by svojím životom celostne nasledovali Krista, nie je len tak. Je za tým niečo hrozne znepokojujúce, čo vrhá svetlo aj na súčasnosť.
Aj keď myšlienkové nábehy, ktoré vychádzajú z Kierkegaarda, nie sú v románe tak často viditeľné, ako je to v prípade tých, ktoré vychádzajú z Heideggera, vidím to tak, že pre kľúčové tézy diela je zhruba rovnako nosný. Pokiaľ ide o možnosti ľudského rozumu pochopiť komplikovanosť zmysluplného života, som dedičom nielen Kierkegaarda, ale aj náhľadov niektorých starých Grékov. U Sofokla v Kráľovi Oidipovi je morálny poriadok sveta, moc tohto najvyššieho poriadku nedisponovateľná zo strany smrteľníkov. Oidipov údel sa zdá byť nespravodlivý, hrozne krutý, keďže Oidipus zabíja svojho otca a plodí deti so svojou matkou nevedomky. No predsa je výkonom spravodlivej moci, ktorá umožňuje vyšší ako čisto len ľudský poriadok, ktorý zohľadňuje aj príšerné zlo predkov. Ide o kozmický princíp rovnováhy. Okrem toho, Oidipovi chýba pokora voči tomu, čo jeho rozum presahuje. Všetko chce mať vďaka nemu pod kontrolou. Napokon si Oidipus vypichne oči, lebo už nechce nič zo života vidieť. Príliš sa spoliehal na sebavedomý rozum, ktorý si neprimerane trúfal, že všetko správne obsiahne. Preto sa Diké (spravodlivosť) napokon nutne dostavila v podobe bedákania nad vlastným osudom. Máme tu najhoršie nešťastie, kedy človek preklína svoj život: to, že mal radšej hneď zomrieť alebo sa vôbec nenarodiť.
Román je vedený snahou pripraviť to, čo pokladám skôr či neskôr za neodvratné, nech sa to rodí akokoľvek ťažko, nech je to marené akokoľvek nezmyselnými snahami. Mám na mysli dozreté kresťanstvo. Netvrdím, že po mojom románe zrazu dozrie, samozrejme, že nie. Je vysoko pravdepodobné, že v románe absentujú niektoré či viaceré stimuly pre jeho dozretie. Niektoré ale neabsentujú: fenomén Zeme, jeho mimoriadna hodnota, idea jednoty Nebies a Zeme, ktorú pokladám za najcennejšiu ideu diela. Je mojím osobným grálom. Bude mať nesmiernu moc, pokiaľ bude pretavená do praxe ľudí a spoločenstiev. Práve to môže zvrátiť kolo dejín, ktoré sa od desaťročia k desaťročiu čoraz viac vychyľuje neblahým smerom. Uvedená idea doteraz nie je dostatočne precítená, a preto ani premyslená. Z tohto dôvodu nie sú v celej šírke a hĺbke rozvinuté všetky dôsledky, ktoré z nej vyplývajú pre ľudský život, snaženie človeka. Rovnako prehĺbenie idey celostného bojovníka, začlenenie starogréckej kalokagatie – aj to pokladám za kľúčové pre dozretie kresťanstva. Napokon posun od antropocentrizmu, smerujúceho do nutnej ekologickej katastrofy, k oveľa širšiemu biocentrizmu, je ďalšou nutnou podmienkou dospelého, už nie infantilného, len do ľudského bytia zahľadeného kresťanstva. Vyvoláva vo mne nevôľu, keď ten, kto sa pokladá za kresťana, má úzkoprsého ducha. Ten v žiadnom prípade nie je od Krista, zato má blízko k tomu farizejskému. Tu je silný dôvod Nietzscheho atakov proti kresťanskému náboženstvu, napokon nielen jeho, ale napr. aj viacerých vplyvných teológov 20. storočia.
