Včera 21. apríla ju bol autor osobne predstaviť čitateľom v Bratislavskom Martinuse na Obchodnej ulici. V češtine vyšla už v roku 2021 vo vydavateľstve Torst. Kniha mapuje obdobie od roku 1918 až po vznik samostatného Slovenska.
Na knihu zúženú do audioverzie v Českom rozhlase Plus ma upozornil bratranec, že ho zaujala. Vypočul som 15 častí, stačilo sa zaregistrovať na „můjRozhlas.“
Pohľad autora na veci a dianie v Slovenskej republike, ktorá vznikla pôsobením šťastných historických okamihov, aj postojom slovenskej inteligencie v deklaráciách a memorandách je pozoruhodný. V súčasnosti je Slovensko moderným demokratickým štátom. Spolunažívanie v otvorenom európskom priestore s vyriešenými hranicami, ktoré sa ľahko dajú prekonávať bez zbytočných byrokratických a často subjektívne "hladnými" colníkmi a pasovákmi vytváranými komplikáciami, je vyriešené. Dúfam, že nadlho nespochybniteľne, lebo to by už rozum musel niekto nadobro stratiť a zblázniť sa, ak by chcel návrat do čudných čias totality, ktorý si môžete vychutnať v Podnestersku na hranici vytýčenej zelenými turistami z Ruska, ktorí sú „náhodou“ ťažko vyzbrojení.
Tak sa mi to javí osobne, ak sa pozerám na krajinu, ktorá zapĺňa každý zanedbaný kút novou hoci extravagantnou stavbou. Slovensko modernizuje svoju infraštruktúru, že som až prekvapený, že dnes idú vlaky ticho, ako som kedysi zažil vo Švajčiarsku, neviem sa toho príjemného pocitu hladkého presunu nabažiť. Včera navyše išiel vlak na minútu presne, odchod aj príchod, hlási mi aplikácia. Ak viete dopredu ohlásené výstrahy, kde sú problémy údržby na trati, nič vás na ceste neprekvapí, hovorím spolucestujúcemu. Prajeme si aby nikomu dnes nepreplo a neskočil pod vlak, to by zaručilo meškanie.
Vznik knihy "Slovenské storočie" pokladám za významný. Autor vyvolal diskusiu. Svojím pohľadom Moravana, rodáka z Boskovíc, sa odpútal od jednostranného videnia, priebeh udalostí v bývalom Československu skúma ako právny historik. Hľadá svojím opisom motivácie, prečo sa jednotlivé osoby v danom čase a mieste správali tak, že pohli dejinami.
Kniha priniesla autorovi ocenenie, získal Magnéziu Litera v kategórii naučná literatúra v roku 2022.
Včerajšiu akciu moderoval Martin Kasarda, ktorý sa dobre zhostil svojej úlohy. Rád som sa s ním osobne zoznámil. Martin Kasarda mal začiatkom 90. rokov spor s Jánom Čarnogurským, vtedy predsedom vlády a súčasne politickej strany KDH. V časopise kultúrny život uverejnil poviedku s názvom „(Azda) Posledná večera“, čo bol zásadný test slobody slova a umeleckej slobody na Slovensku. Dnes je to opäť vysoko aktuálna téma, ako sa rušia kultúrne inštitúcie, zmluvy a dotácie. Nielen na Slovensku, ale aj v Českej republike, kde paradoxne opäť rozhoduje a vládne Slovák Babiš.
Martin Kasarda vtedy čelil trestnému stíhaniu, ponižovaniu, existenčnej neistote po zrušení dotácií Kultúrnemu životu. Aktuálne akoby sme sa ocitli v minulom čase. Umelecká tvorivá komunita na čele s Václavom Havlom sa ho vtedy zastala v spore s konzervatívnou politickou mocou, ktorá si vytvorila nábožensky nekritickú oporu v obraze Ježiša Krista, ktorého nemôže nikto recesisticky opísať, ako človeka, čo môže mať hnačku.
Príznačne som sa na ceste vlakom stretol s literárnym kritikom profesorom Ľudovítom Petraškom z Prešova, ktorý si náhodne prisadol oproti mne, akoby nás mal osud spojiť v kultivovanej kritickej reflexii v spomínaní na spoločných známych a prebrať časy, čo teraz žijeme.
Položil na stolík knihu Ladislava Mňačka „Siedma noc“, svedectvo o tankoch v uliciach a sklamaní z komunistickej okupácie, ktorú na ceste čítal. Ja som vytiahol „Slovenské storočie“, ukazujem mu, že idem na autogramiádu do Bratislavy. Zaboril som len tak náhodne prst do mojej knihy a to by nikto nevymyslel, náhodne ukazujem práve pasáž pojednávajúcu o autorovi Mňačkovi a jeho knihe „Ako chutí moc“, knihe o politickom kariérizme a morálnom úpadku jednotlivca.
Keby som dal týchto troch autorov dokopy, napokon aj s nebohým Lacom Mňačkom, mám vzorku autorov, ktorí sa pokúsili demystifikovať dejiny. Prejavili odpor k čiernobielemu videniu sveta. Mňačko až v závere života, ako jediný čo poznám priznal chybu, že sa dal strhnúť do hnusnej politickej propagandy, kedy umelcov politická moc zneuživa pre svoje ciele. Po použití spisovateľa či novinára, ako "ideologického kata", ho vyhodila na smetisko, ako zúrila, keď podal svoje svedectvo. Obeť vytvorenej nenávisti, legitimizácia Žingorovej viny, ho prenasledovala celý život.
Kosatík sa pozerá na dejiny, ako na psychológiu moci a národa.
Kasarda vnáša provokáciu, postmoderný nadhľad a bojuje za slobodu prejavu.
Petraško smeruje k presnosti cez reálne osudy ľudí v regiónoch hlavne východného Slovenska, čo zvýraznil záujmom o Mňačka v spomienke na „Oneskorené reportáže“ v debate so mnou.
Priznám sa, nečakal som žiadne zázraky, ale včera to bol zázračný deň, čo vytvoril stretnutie s „intelektuálnym trojuholníkom“ s autormi, ktorí tvoria Slovenské storočie objavovaním pravdy, ktorá je aj nepríjemná, keď o nej píšete a viete sa ešte hanbiť, ako aj žiť s pokorou .
