Zaznievajú názory, že bolo príliš pekné počasie, bolo treba kosiť, sadiť, natierať. Druhý, že je to abnormálny rok, samé voľby, to by od nás chceli moc, aby sme sa tak často rozhodovali a vôbec, veď nie je koho hovorí tretí. Ďalší sa pozastavuje, aj keď tam hodím hlas, je ako do vetra, nič neovplyvní. Pýtam sa svojej volebnej komisie, ktorú som si vybral, mal som totiž volebný preukaz, koľký som v poradí. Je deväť hodín, jedna z poriadnych slovenských obcí, dve hodiny už volíme do EÚ svojich poslancov, komisia má určite okolo desať členov, nepočítam, čakám, čo mi predsedajúca pani povie. Ste prvý volič, kolega ju však opraví, je druhý. Som fakt zarazený, to ešte neodvolili ani členovia komisie?! Vraj, že až na záver, trochu ma uspokoja. Prihodím čosi, ako je obec krásna, že by mohla byť už konečne krajšia, keby odstránili trosky z druhej svetovej vojny alebo ich využili. V rieke trčia pomníky pozostatky pilierov mosta cez rieku Oravu. V posledných dňoch po vetre a zvýšenom stave vody dokonca vytvorili popadané a vzpriečené stromy, prekážky. Bobry ich môžu využiť a spravia si svoju priehradu, skôr ako to miestni využijú na peší alebo cyklochodník ku starej stanici. Bolo by čo ukazovať, chýbajú mi tu informačné tabule o tom, čo sa tu stalo v posledných dňoch druhej svetovej vojny, hoci sú pamätníci a každoročne sa tu obec modlí pri kaplnke vystavanej z príležitosti a vďaky za to, že obec front nakoniec obišiel. Je tu príležitosť viac využiť európske zdroje, ktoré sa núkajú, aby ľudia neodchádzali do cudziny, aby si vážili svoj domov, svoju vlasť, svojich susedov, svojich občanov.
Včera som náhodou čakal na pošte vedľa pani, čo vyberala príspevky na postihnuté dvojročné dievčatko s nádorom na mozgu. Bola riadne označená, v ruke listinu na oprávnenie zbierky. Za možno 13 minút, zhoda náhod s číslom volebnej účasti, sme boli dvaja, čo vôbec reagovali na túto pani, čo sa vôbec na ňu pozreli. Bola skutočne slušná, každého pekne pozdravila a hoci sa na ňu ani nepozrel, poďakovala mu. Oslovil ju starší pán s paličkou, pozdravil a pri odchode odzdravil, jediný ledva sa vlečúc, hoci sám potrebuje pomoc. Ostatní lietali bez úsmevu, bez otočenia čo len hlavy, bez účasti. O tom, že žijú, svedčil len ich rýchly pohyb vpred. Všetci mali naponáhľo, nezaujímal ich osud cudzieho dieťaťa, možno ani osud tejto krajiny, hoci z fondov EÚ ide viac k nám, ako my prispievame na spoločnú Európu. Svedčí o tom aj 13% účasť na osude vecí verejných, možno je to zámer, možno neschopnosť politikov, že sa občanovi nedovolí prejaviť riadne jeho vôľa a on prejavuje svoje možnosti práve v tejto účasti.
