Stretávam veľmi veľa ľudí, čo ma posielajú na MNV. Opravujem ich, to je dnes Obecný úrad, mávnu rukou. Úrad navštívite, nájdete tam omladinu, niekde pre istotu žiadnu evidenciu o stavbách alebo ľuďoch. Nevieme kedy, kto? Skutočne je to tak?! Vyberajú dane, občas sa pohádajú, kde ich dať, sem tam sa niečo zlepší, pribudne búdka s telefónom, už nemá odtrhnuté slúchadlo, nikto ho nepoužíva. Doba sa zmenila. Je tu Pokrok! Keď nám dali na MRH (seminár o medzinárodnom robotníckom hnutí, pre tých čo si už nič nepamätajú alebo nechcú) otázku, ako by sme definovali Pokrok. Nič som sa nedozvedel. Každý sme niečo napísali, vyučujúci to vyzbieral a doma si o nás niečo pomyslel. Alebo to odovzdal na najbližšej úradovni ŠTB, možno mu aj zaplatili, rundu rumu v najbližšom „Včelíne“, tak to v dobových Puboch vrelo, že sme ich volali, Včelíny.
Mesto a Dedina. Pokrok a Zaostalosť. Ukrajina a Rusko. Benderovci a Stalin. Západ a Východ. Filozofia Slobody jednotlivca na Demokratických princípoch alebo pevná Štátna Moc s jediným osvieteným Vládcom. Ak nemáte správne informácie, ste zmätení. Bojujete, chcete zmeniť stav, máte armádu Ukrajinskú povstaleckú, ale je tu Churchil a ten vo Fultone vyhlasuje, chce Mier minimálne 50 rokov, UPA nemá šancu, Bendera je rozprášený. Aj keď je všeobecne vyhlásený Mier už 30 rokov, vojak nevykročil zo svojej „zemľanky“, cisár mu nedal vedieť, že tá guľa, čo pred rokmi vyšla na horizonte, nebolo prírodné Slnko, ale umelé Atómové. Až vtedy si Vláda dala povedať, až vtedy po strašných obetiach na životoch, vyslala na loď Missouri svojho vyslanca s drevenou nohou, čo ten očakávaný Mier s kapituláciou podpísal. Bol to Pokrok, urobil pár krokov dopredu, ku stolíku a sklonil sa pred generálom Mc Arthurom, pred vlastným národom určite tiež.
Som rád, keď počujem, že sa dáva prednosť Diplomacii pred Vojnou, odzbrojovaniu pred použitím zbrane. To je fakt to posledné, to je úpadok všetkého. Keď sa lepšie pozrieme na zbedačenú Ukrajinu a spomenieme si na utrpenie, ktoré tam zasieval Lenin, Stalin, Hitler, keď si uvedomíme, že to je neustále bojisko, ustupujúca armáda páli, likviduje, hranice sa posúvajú na západ na východ, raz sa tomu hovorí Rakúsko-Halič, potom Poľsko, potom Generálny gubernát, potom už len vysídľovanie v sovietskej zóne, juhovýchod Poľska, ako aj dnes juhovýchod Ukrajina. Etnické čistky. Často opakované termíny, pokrok zaspí a hneď sú tu opakujúce sa anexie, vyháňanie, deportácie, vraždy vo verejnom záujme. Nepokoj, aj keď sa všetci modlíme za Pokoj a Mier. Vždy sa nájdu ľudia, ktorých opila Moc, vyvážajú terorizmus, velia na pohyb svojim vojakom, zaberať územia, ľudí, daňových poplatníkov, trhy... zabúdajú na Pokrok, ktorý prináša len Pokoj a Mier. Skloniť je málo, treba si kľaknúť a kajať sa! Obrábať opäť Tokajský vrch, on tam stále je, aj keď sme naň zabudli a nevedia to ani na MNV.
