Máme za sebou storočný sviatok. Jedinečné a jediné spomenutie za jedno storočie, ako sa zachránil náš Slovenský a Český národ z pazúrov maďarizácie, germanizácie a bol osvietenými vlastencami pričlenený, ku dva dni predtým vyhlásenej Československej republike.
Volá mi kamarát, či to malo pre mňa nejaký význam, že ma tam videl v televízore. Či som pri tom množstve politikov, vyrástol?
Neviem, či si ma nepomýlil, bol som tam len chvíľku, keď začal hovoriť národný kapitán o čierno bielom a nič netrvá večne. Utiekol som!
Začal som sa báť. Báť toho veľkého davu, medzi ktorým boli zamiešaní „športovci“, ulice prehradené autami štátnej a vojenskej polície, uličky s vyhradenými koridormi, ale bez kontroly. Nikto nikoho nekontroloval, len niekto mieril na nás všetkých vytrčenými hlavňami ostrelovačov z okien, striech a vikierov. Davy priťahujú, aj "bláznov".
Nič netrvá, čo má tento politik na mysli. Prečo inotají, keď má národu povedať priamo, že tam trpel. On trpí, keď by mal zverejniť niečo svoje, čo by o ňom povedalo viac, aký bol, je a bude, kedže sa nechce ničoho vzdať, chce zmenu a čaká vietor z východu.
Krajina si svoje vytrpela, kým sa tu poriadne rozbehol život, kým sa našlo miesto, ľudia, čo by chceli byť v úradoch a preberať zodpovednosť za verejnú správu a život. Citujem dr.Vavra Šrobára, ako deň po schválení zákona č.64, po schválení ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska, píše a sťažuje sa v Žilinských novinách, ako to mali počas šiestich týždňov v Žiline, kde sídlili, ťažké.
Áno, píše sa 11.december 1918, cesta vlakom z Prahy trvala 14 hodín “...Ale vedľa nadšenia a chuti k práci vyvstávali v mysli našej i tiesne a starosti, ako rozvrátené, hladové a zbolševizované Slovensko, vyše troch miliónov obyvateľstva, prinavrátime normálnemu životu občanskému?“
Je tu nová Maďaričova polemika o tom, že ako nevhodne Masaryk a Beneš rozhodli dať Štefánikovi, iba ministerstvo vojny, keď vojna predsa skončila a patrilo by sa mu len vnútorne zasadať. Žiaľ nestihol nielen zasadať, ale ani zosadnúť.
Určite v tej dobe 4. mája 1919 v jeho poslednom veku 38 rokov, nebolo nič vybojované. Boj pokračoval na konferenciách. V Trianonskom paláci vo Versailles 18.1.1919 to začalo, trvalo to viac ako 4 mesiace. Beneša vtedy vyzdvihli, ako pracovitého a moderného politika, ktorý bol vždy na jednanie pripravený. Hranice sa deklarovali až 12.júna 1919 a mier podpísali 4.júna 1920. A stále to nebolo všetko. Čakali sme, trpeli, prišli víťazné tanečky Hitlera po porážke Francúzska, čakali sme, hladovali a bojovali pre voňavý a sladký máj 1945, trpeli a bolela nás všetkých hlava, aký sme zapredanci, keď sa tajomníci priznávali sebakriticky pred celým národom verejne, aký sú to veľký špióni a konšpirátori, za čo ich čaká spravodlivý hrdelný trest, keď ich aj vlastné deti odsúdili. „Vedeli“ sme, že príde pád berlínského múru (osvietený spolužiak ma o tom presviedčal už v roku 1980, že rozdelenie nikomu neprospieva dlhodobo) v roku 1990. Stále však čakáme, čo má na mysli čiernobiely kapitán dnes, keď tvrdí, že sa všetko mení a bude meniť. Možno on to vie už dopredu a preto utajuje svoju rigoróznu prácu, kde o zmenách vo verejnej správe a jej charakteristikách, písal a obhajoval, čo?, to zatiaľ nikto nevie.
Včera v Martine, som si podal ruku s našimi profesionálnymi vojakmi, urobili na mňa dojem rozvážnosti. Zhodli sme sa, že je najlepšie si nič a nikde nezačať, zachovať mier, veď republika, ako povedali vyrastení a odchádzajúci politici, prosperuje, ako nikdy v storočnej histórii.
Odchádzajúce kolóny sa o chvíľu rútili s veľkým revom a zavíjaním, obmedzujúc ostatných občanov, nedbajúc na zákonné predpisy, dolu a hore Váhom, akoby chceli potvrdiť, že sa skutočne rozdelili na samostatnú Českú a Slovenskú republiku.
Milujme sa a množme sa, to je naša prosperita a záchrana národa!
