Priateľská paľba do vlastných radov, nič iné k tomu sa nedá dodať. Jeden tábor s jednou ideou o rovnom postavení človeka dostával zabrať. Zrušením cenzúry sa prevalovali prípady zneužívania moci, paľba do vlastných radov, že ak nie on, tak ja som na rade, odstraňovala vzájomne súperiacich komunistov jedného po druhom. Idea akokoľvek vznešená, benefity moci, špeciálne zariadenia, nemocnice, obchody, výhody nad rámec zákona boli možné, vedúca úloha strany, jedinej zakotvenej v Ústave, riešila všetko. Kedže všetko, čakalo sa vždy na prvého tajomníka. Čo povie, aký bude dnes deň. Tak sa stávalo, že nepovedal vlastne nič, ľudia sa mohli len dohadovať, ako to myslel.
Odstránením Antonína Novotného, ktorý trpel, ak sa ho niekto snažil presvedčiť, že robí niečo zle, trpel strachom, že stále niekto usiluje o jeho život až tak, že si už nedokázal uctiť obyčajné hodnoty života, dosiahnuté kultúrne hodnoty, sa otvorila nová cesta, iné možnosti.
Nový tajomník Alexander Dubček dal ľuďom nádej. Vedel sa zastaviť, pozdraviť, oceniť, priblížením sa k človeku, dostal verejný život na úroveň slobodnej demokracie. Na veľmi krátko. Politici prestali od strachu politizovať a spustili paľbu do vlastného obyvateľstva. Uzniesli sa dokonca na zákonnej norme, „obuškovom zákone“ a trestali svojich „poddaných“, ak vystrčili nos do zakázaného času a priestoru. Smutné, že to podpísal, aj práve tento nádejný tajomník. To tiež svedčí, aký to bol hrozný systém, že potom dokonca zákonne vraždil vlastných ľudí, aby sa veci normalizovali, aby sa nikto nebúril, že nemá toaletný papier, veď prečo by sa búrili, mali zákonný nárok na prácu, hoci v kotolni a hlavne s pečiatkou v občianskom preukaze! Nedovoľme, aby sa to zopakovalo, využime svoje právo na život, zastavme zločin, kým to ešte ide, zastavme politika, ktorý sa nevie zorientovať, jedno verejne podpisuje, iné verejne doma hlása a nikto ho vlastne nevie nájsť! Kto to vlastne je!?
