Mal som pocit, že prišiel "Brežnev". Chýbal mi tam už len vrúcny bosk na ústa, jazýčková.
V októbri som písal blog s názvom Sputnik Igor s obavou podobnou, akú rozpútal kedysi skutočný Sputnik 1. Mimochodom tou guľou pí píp nad mojou hlavou, som bol aj ja dlho unesený. Vyštartovala v roku môjho narodenia a dokonca som ju úspešne nakreslil. Kresba čiernym tušom bola dlho vystavená vo vitríne chodby ku školskej jedálni základnej školy v Žiline. Bol som na ňu hrdý, budovala moje sebavedomie a onedlho úspech, uverejnením prvých kresieb v časopise Mladé Rozlety pod dohľadom žilinského básnika Janka Frátrika.
Bez Igora by táto slovenská operácia Sputnik nebola možná, on ju určite schvaľoval, kedže sa sám zúčastnil netradičného privítania.
Predchádzajúci blog, bola myšlienka, že potrebujeme velenie, potrebujeme očkovať, aby to skončilo čím skôr.
Vážení, ale takto som si to nepredstavoval. Naša cesta musí byť orientovaná na kultúru dodržiavania pravidiel, dohôd, zmlúv a hlavne v medicíne, kde je prvé heslo lekára, "Len neškodiť".
Politika človeku často škodí. Štátnik sa dopúšťa najväčších omylov, ak si myslí že sa vie o človeka najlepšie postarať. A vrchol cynizmu politiky, je prenášať zodpovednosť a škody na občana.
Človek si vie pomôcť, lebo má skúsenosti, vytvoril normy a metodiky. Politika to nebezpečne búra a dokonca zabíja, lebo vytvára strach. Užitočný strach pre vládnutie a ovládanie.
Na východ od Raja s tým majú bohaté skúsenosti.
Že návrat do života podľa pravidiel nebude ľahký, som predstavu vždy mal. Že kultúra klesne a sila peňazí vrastie hlboko do kože, že až tak hlboko, to veru nie.
Je tu vraj sedem scenárov, ako z toho von. Pánboh to vedel, ale "makal" len šesť dní, siedmy nechal svoje nástroje odpočívať. Židia si pridali dva, prácu zrýchlili a máme tu víkend, môžme maľovať. Ondrej teším sa na Tvoju druhú výstavu! Vraj z krízy je jediné východisko, transcendovať ju do užitočných krokov a pokúsiť sa lietať. Nepotrebujeme ani krídla, surealizmu sa hranice nekladú.
Dnes to však vyzerá, že sa tu kašle na koaličných partnerov, a na spolok zvaný Európska Únia, tvrdiac že práve tento krok zachráni ľudí.
Hlasy však utekajú ku Hlasu, čo je viac nebezpečné pre túto krajinku, ktorá sa vírusu korupcie, požierajúceho nebezpečne zneužívanú moc, pokúša už dlho zbaviť. Súdy sú nekonečne pomalé, prehnité, dôkazy umierajú.
Rusko má podľa štatistiky OSN 146 miliónov obyvateľov. Obetí na COVID19 vykazuje táto krajina už štvrť milióna. Prečo stále o jeho vakcíne nič nevieme? Prečo ju nechcú nechať overiť podľa overených metodík, ktoré by nás vystríhali pred fatálnym omylom? Prečo!?
Preto by mal byť vždy náš reprezentant obozretný. Nezodpovedaná otázka vždy smrdí zlou odpoveďou a občan si právom kladie ďalšiu otázku, čo je za tým?
Dráma tu už je, scenár sa dopíše podľa potreby. Moja potreba je opäť žiť, dýchať zdravo a slobodne.
Ako človek ktorý potrebuje životne pohyb, vzduch, sociálne styky aj dotyky. K tomu nádej, že bude lepšie, že nás opäť nechce nikto dusiť, ovládať našu vôľu. Nádej aspoň o krok, čo bude skutočný dôveryhodný pokrok.
