Dnes je to 70 rokov, čo Tí istí „osloboditelia“, našli na východe Poľska „Továreň na smrť“, ako to opísali vo svojej spomienkovej knihe Kraus a Kulka, ktorí prežili peklo Osvienčimu. Tí istí ľudia, vychovaní Osloboditeľmi, sú stále pod vplyvom akéhosi ošiaľu, že to vlastne nie je východ, ale západná hranica dohodnutá s Hitlerom v Pakte o neútočení, ktorého výsledkom bol obojstranný útok na skoro bezbrannú krajinu. Vojaci na koňoch nemali šancu proti obrnencom. Jedni hľadali útokom životný priestor bez ľudí v kategórii dedičného hriechu a druhí rozširovali svoju ideológiu zabitia triedy bohatých bez bratstva a slobody, stačila rovnosť hladných súdruhov. Do triedy bohatých vtedy už započítavali každého, kto mal doma vrece múky, okuliare, nebodaj písací stroj-toho rovno defenestrovali spolu s tým strojom z okna, ako za kultúrnej revolúcie v Číne, kam sa táto ideológia tiež dostala a do dnes spory riešia obrnenými buldozérmi a zachovávajú tradíciu tovární na smrť, ako osvedčeného prostriedku likvidácie človeka, čo cvičí Yogu, hoci pod iným názvom-Falung Gong. Je to o to nebezpečnejšie, ak je tých cvičiacich viac, ako uniformovaných strážcov poriadku, lebo ich znakom je swastika a tá predsa bola zneužitá. Málokto už vníma smer otáčania pôvodne symbolov lúčov slnka, prinášajúcich pokoj mysle a ducha. V niektorých krajinách ju používajú tisícročia do dnes voľne a niekde sa úradníci zhodli na jej nebezpečenstve pre spoločnosť, Zákonom ju zakázali. Na Slovensku sa ktosi vyhral nedávno a pomaľoval stromy týmto otočeným symbolom v dosť dlhom úseku, čo už ani úrady za pol roka nezvládli odstrániť. Je to úsek, kde sa tesne po vojne odohral malý Holokaust, pogrom, ktorý nezastavili ani víťazné salvy mocností oslavujúcich koniec podobného besnenia.
Na jednej strane, stále neviem, či ide o východnú alebo západnú stranu, nech mi čitatelia prepáčia, ale mám v tom skutočne zmätok, keď sa raz ten symbol krúti vpravo a dnes zas na ľavo. Ten istý človek organizuje pietnu spomienku a vzäpatí mu je jedno, čo sa s ľudmi za bránami podobných zariadení deje!? Vyhlasuje , že nič nevidí, ide predsa o naše bruchá, aj keď sa už od nás oddelil, myslíme si, že je to náš brat. Dnes vieme, že je cynický.
Cynický sú aj niektorí dosť početní čitatelia, nielen politici, keď reagujú na besnenie, vlastne schvaľovaním. Bránia mocnosť tým, že by sa mohla na nás tiež nahnevať. Veď oni sa len bránia. Oni predsa nič zlého nerobia, len ťažia čierne uhlie, plyn a chcú dostať za svoje produkty zaplatené.
Cynizmus náš každodenný, vyvrcholí v prvých februárových dňoch na Slovensku občianskym referendom za rodinu. Chodím pravidelne, každú príležitosť vyjadriť svoj občiansky postoj využívam ako svoju povinnosť. Rodina je pre mňa a moju rodinu svätá. Vítam všetky možnosti, kedy aj rozpadnuté rodiny žijú v porozumení, bez nenávisti, ktorá žiaľ v súčasnosti prevažuje. Prevažuje pre hádky o majetok, vrcholiace dlhoročnými súdmi, ktoré prinášajú totálnu stratu životnej energie, ak niekto nie je cynický a neprenesie sa cez intímne udalosti, spôsobom obrnenca. Včera tu významná osobnosť Jozef Mikloško, odmietol vyjadrenia Antona Srholca. Zaujalo ma to, pretože si oboch vážim. Zaujalo ma to, že svet sa delí na cynikov a budúcich cynikov.
„Nie je dôležité, akú má niekto orientáciu, ale čo vytvára a čo dáva na stôl spoločnosti“, sú slová „Antónia“, ktorý nás vyzýva ku zmierlivosti. Nie je ďaleko od pravdy podľa mňa. Stôl rodiny a spoločnosť sú vzájomne prepojené nádoby. Môj starý otec, môj otec a mám pocit, že aj ja osobne, sa snažím s rodinou komunikovať. Písali si listy, posielali darčeky, nezabúdali. Otec a syn, hoci boli od seba vzdialení stovky kilometrov, vzájomne stále duchovne žili. Sú mojím vzorom. Listy a neustále cesty každoročne, udržiavali povedomie, stav rodiny v zdravom režime vzájomnej pomoci a prítomnosti. Komunikujeme dostatočne so svojimi blízkymi? Ak je niekde vojna, bitka. Strháva masy ľudí, pod vplyvom dezinformácií do nerozumného besnenia, ničenia hodnôt v hádke, ktorá je lepšia. Hodnota života rozhoduje, je nezmerateľná. Život nie je 185cm výšky, 100kg hmotnosti, modré alebo čierne oči. Život je rozmanitosť tejto Modrej planéty, ktorá si nedá diktovať odpovede, ak objaví prostredníctvom človeka, čaro zodpovednej Slobody života. Všetci sme na jednom relatívnom pevnom bode, odsúdení komunikovať, inak zahynieme vlastnou rukou, na svoj cynizmus.
