Niektorí sa síce nechajú zvoliť, myslia si, že sa nimi stali, ale zaradení do davu démonu súhlasu, nechávajú rozhodovať za seba niekoho iného. Iného, ktorého ľudia nevidia, nevolili a potom majú pocit, že svet ovládajú Démoni, skupiny, možno z jednej etnicity, ktorí vedia držať spolu.
Pýtam sa kamaráta, ktorý moju otázku nazval dokonca zákernou, máš s tým konkrétnu skúsenosť, Ty osobne. Nie, ale moji starí rodičia áno. Začal mi rozprávať, ako a kto drancoval naše lesy, ako a kto drancoval naše sily. Posledný príbeh sa odohráva v bohatej časti Slovenska, v kraji úrodnom, v kraji, kde si ľudia vedia vzájomne pomôcť. Takto pomáhali jednému chudobnému starčekovi, preživšiemu štátnu likvidáciu. Podali pohár vody, upratali, prešili, navarili. Žil v dome 4x6m s jednou latrínou, studňou, jednou posteľou, stolom stoličkou a jednou knihou. Jedného dňa ho našli, s hlavou spadnutou na stole. Dodýchal svoj život v čase, kedy sa začal budovať v našej krajine socializmus. Dom si však už nenašiel svojho majiteľa, nikto ho nechcel, dedičov nemal a nikto si na neho už nespomenul, veď nikomu za služby nezaplatil. Nikto to od neho ani nechcel, keď videli jeho chudobu a prežité nešťastie doby. Pomáhajúci svoje sily dávali starčekovi nezištne, dokonca z kresťanskej lásky. Dom pustol, živly ho doslova rozoberali. Úrady rozhodli o likvidácii domčeka. Všetko spadlo pod jedným úderom mechanizmu, okrem komína. Ten držal, bol poctivo urobený. Keď ho vyvrátili, našli pod ním poklad, zlaté tehly. Štát zobral všetko. Pokladu sa zmocnili politici. Od toho momentu mali všetci iný názor na „chudobu“ na „chudobne sa tváriacich ľudí“. Pre tých, čo si spomenuli na svoje odovzdané nezištné sily, zostala trpká chuť potupy, že On mal z čoho platiť, ale nezaplatil. Prečo by mal, keď svetom vládne solidarita s utrpením bez možnosti kladenia otázok ľuďom, čo utrpenie spôsobujú a vetujú každé riešenie na odstránenie príčiny z dôvodov zachovania si moci, vyhýbať sa, môcť zakazovať, môcť šíriť za verejné prostriedky nenávisť voči ľuďom, čo otázky kladú.
Príbehy ľudí sa podobajú, prišiel jeden podobný (na ceste sú tisíce denne...), podobný svojím príbehom, požiadať o úver. Dostal ho, veď má z čoho splácať, hovorí kamarát. Má istotu z verejných zdrojov, dôchodok už vo svojich 48 rokoch. Kým bol dieťa, bolo o neho postarané, štát mu platil, ale rodičia mu aj tak neposkytli dostatok. Stal sa z neho „vagabund“, čo desaťročia napĺňal isté zariadenia, ktoré štát dobre dotoval, aby sa Tí čo tam boli zaopatrovaní a aj Tí čo ich opatrovali mali dostatočne skvele. Roky na úrade práce vystriedali invalidný dôchodok vypočítaný z priemernej mzdy ľudí, čo celý život venovali svojmu rastu, vzdelaniu a tiež niečomu zmysluplnému, vyrábali, učili, slúžili. Štát riadený anonymnými politikmi, im zmysluplne bral 50-90% ich úsilia, v rôzne sa tváriacich systematických pokrokových opatreniach, za ktoré samozrejme vyžadoval ďalší poplatok. Nič nie je predsa zadarmo a štát vyvíja veľké úsilie, aby pokrok udržal v rastovom SMERE .
Kamarátovi však nedalo a začal porovnávať svoje úsilie, úsilie svojich usilovných známych a zistil, že majú o 30-100% menej za svoje systematické celoživotné úsilie, keď zisťujú, že už nemajú ďalej síl, aby si niečo privyrobili. Stávajú sa z nich tetušky a starčekovia, ktorým nemá kto podať ,čo len ten pohár vody, kým riadne nezaplatia alebo ich rodina.
Prečo?
Má sa vôbec zmysel pýtať v tomto dokonalom svete? Všetci, teda väčšina tých, čo sa tvária politicky, chcú dopredu vedieť, čo sa budete pýtať. Tí čo sa pýtajú hneď a chcú riadnu odpoveď od ľudí, čo sú za odpovedanie platení, nemajú v tomto svete šancu. Poklad odpovede, kde je pravda, je vždy utajený.
Možno preto, nemôžu na verejnoprávnej televízii, vysielať otázky jedného zázračného človeka, ktorý ich kladie vždy k téme, v rozhovore, ktorý vieme viesť skutočne v našom verejnom živote, na bežnom mieste. Na lavičke v parku, doma, bez strachu z neznáma, z neznámej bytosti alebo udalosti, pre ktorú bol pripravený utajený poklad.
Ďakujem pán Hríb, stretnutie v Bojniciach, bolo o zmysle Vašej „Lampy plnej otázok a odpovedí“, od ľudí, čo chcú odpovedať na otázky bez cenzúry, vystrihovania, nátlaku. To je poklad dnešných dní, keď dávame naše sily, naše životy, potrebujeme mať adekvátne vrátené naše hodnoty, keď ich na sklonku života najviac potrebujeme. Celoživotné úsilie človeka nemôže byť predsa na smiech. Táto politika klamania a potupenia občana, rozdávania verejných zdrojov bez zásluh, bez opýtania sa občanov na ich súhlas, je zločin proti slušnému človeku žijúcemu z práce.
Lampu, ktorá svieti na cestu, treba vrátiť na obrazovky platenú z verejných zdrojov.
