Volal mi priateľ, spolužiak, či by som ho mohol zastúpiť, na vyhlásení výsledkov súťaže o najlepšiu knihu v oblasti genealogie, ktorú robila spoločnosť Slovensko genealogicko-heraldická.
Prihlásil tam svoju knihu „Historia vikartovskej vetvy rodu Ruttkay-Dauko.“
Keď som kedysi videl, ako navštevuje a hrabe sa v archívoch, ručne písaných listinách, ktoré ja, ako laik, som skoro nevedel prečítať, musím uznať, že tieto práce, sú doslova „vydreté“ a časovo náročné. Potrebujete mať trpezlivosť a znalosti, aby sa z toho dala urobiť kniha, ktorá sa dá čítať a môžete sa k nej aj po čase vracať a znova čítať.
Dostal čestné uznanie a odmenu, ďalšie tri knihy. Odmena sa ľahko preberá, najmä zástupcovi, ktorý sa nenadrel. Autor zatiaľ trpezlivo čaká, vo vzdialenej Kanade, pred nemocnicou v Ottawe, na ďalšieho vnuka či vnučku. Pri čakaní, sediac na lavičke maľuje akvarelom, kanadského dôchodcu s krásnou červenou čiapočkou, vo farbe jesenného javorového listu. Chystá svoju prvú výstavu, hoc už tiež, ako dôchodca, tvorivosť si nevyberá vek, ale radosť zo života.
Vychádzam zo „Zlatej nite“, dvorany v tretej budove Matice Slovenskej, ktorá dnes slúži SNK. Vo vstupnej hale si všimnem, že sú vzadu akési panely, kde okrem iného, visia zavesené kartičky s indexovanými menami autorov, názvami a pôvodným umiestnením v registroch. Je to výstava k 17. novembru. Zaujme ma to, a pozerám si tie mená a kedysi prácne možnosti hľadania cez tieto kartičky. Možno si viacerí spomíname, že to veru nebolo nič ľahké, hoci sme našli, polovicu nám vrátili, so slovami, požičané, vyradené, na zvláštne povolenie...
Stretávam tu známe mená autorov beletrie, Bohumil Hrabal, Dominik Tatarka, Janko Silan, Hana Ponická, Václav Havel, Milan Lasica, Július Satinský. Sú tu aj mená zahraničných klasikov: Jack London, Anton Pavlovič Čechov a čuduj sa, aj autor skautských príbehov Jaroslav Foglar.
Vystavené sú potvrdenia, že žiadateľ žiada o sprístupnenie knihy zo zvláštneho fondu, potrebuje ju, na napísanie diplomovej práce.
Medzi dielami, o ktorých sa viedli presné výpožičné záznamy (kto vie, na čo slúžili analytikom zo zvláštnej správy), žiari napríklad aj legendárna Kámasútra (vydaná v roku 1969), diela filozofie a antropológie, spisy vedecké, politické a právnické, dokonca aj kniha tak nevinná, akou bola Základy českej štylistiky (1970). Osobnosti, akými bol napríklad Tomáš G. Masaryk mali „stopku“ nielen na svoje diela, ale na čokoľvek o sebe. Osobnosti, ako napríklad Petr Pašek, Edvard Beneš, Arnošt Lustig, či Anatolij Kuznecov. Nájdeme tam rôzne tituly, zo všetkých disciplín a žánrov. Tie, ktoré boli označené písmenom „P“ mali protištátny obsah a tie s písmenom „Z“, mali vraj závadný politicko – ideový obsah. Medzi „Z“ literatúrou v tom čase, je aj detská Čítanka pre 4.ročník základnej školy.
(z roku 1962), Perníková chalúpka (1947) od Václava Renča, Vlnobitie alebo Malý morský cirkus (1981) či Barón Prášil (1965), ktorého autor prekladu, Jiří Kolář mal úplný zákaz, na celú svoju tvorbu. Zákazu, sa nevyhli ani diela písané v iných jazykoch. Celá stena, kde je logo výstavy, je pokrytá doteraz stále nevydanými rukopismi autorov, ako bola Zora Jesenská, uložené v Literárnom archíve SNK.
Ladislav Ťažký, si dopisuje s prvým tajomníkom Gustávom Husákom, ktorý mu cynicky odpovedá.
Dejiny sa opakujú. Tvorivosť človeka, jeho záľubu v čítaní, reprodukovaní, interpretovaní, sledovaní noviniek, aj dnes využívajú rôzne mocenské skupiny, zo svojich politických dôvodov, naháňajúce hlasy, aby mohli zakazovať, obmedzovať, kradnúť bez trestu, a čo nechápu, že niekto ešte môže v tejto modernej dobe, veľkých anonymných miest, z tvorivej práce žiť. Tvária sa národne, vlastenecky, prorodinne, vraj tradične, či sociálne alebo hetero, a ide im, aby ste práve Vy nemali všetky informácie, ktoré v Republike, majú byť dostupné každému občanovi, ktorý sa o ne chce zaujímať. Len pre svoje záujmy, aby sa udržali pri moci, spájajú sa s Mafiou, vytvárajú štát v štáte, súkromné armády, svoje tajné služby alebo navrhujú až raritné 50 dňové moratória pred voľbami, na dôležité prieskumy verejnej mienky. Tá doba už hraničí s revolúciou, občianskym útlakom, porušením Ústavy. Stačí pozrieť, kto sa spojil pri konečnom hlasovaní a môžeme si tipovať, zjednotenú farbu spoločnosti, ktorá nám vládne a potvrdzuje, že august 1939, sa môže opakovať, keď účel svätí prostriedky a každému, čo vyznáva uzavretú zmluvu „o neútočení“, sa niečo ujde. Ostatní, musia z kola von!
Stále sa nájdu ľudia s utajovanými čiernymi úmyslami, stačí im dať signál a budú vyraďovať, vyhadzovať, páliť, akože nevhodnú knihu, dielo-stačí napísať Smer-nicu. Je to nenávisť, či závisť, že oni nič nevymysleli, neurobili pre človeka kultúrne dielo, ktoré by sa dokázalo udržať a opakovať pre svoje kvality.
Dokážu knihu zobrať do rúk, toto by som si rád prečítal, požičajú si ju, a po čase, Vám do očí povedia, že si nič nepožičali, nemali ju nikdy v rukách, lebo asi po ceste domov, ju od zlosti, že zasa niekto niečo napísal inak, ako si samy predstavujú, vyhodili, možno spálili. Možno cítili teplo ohňa, čo im andrtálsky, zohrieval ich zaprášenú minulosť a svedomie.
Možno by si to predstavovali, opäť tak, ako sa to stále praktizuje v jednej z posledných krajín, kde "kráľ Kim" využíva účelovo svoju politickú propagandu, nechce už spoločnú krajinu, so svojimi bratmi a sestrami. Vidíme, že človek, čo je brzdou pokroku ku šťastiu človeka, nemá žiadnu sebareflexiu, nepripúšťa kritiku, kam hľadí, vidí správne ohnuté chrbty a jediné, čo má v krajine vztýčené chrbtice, sú sochy členov jeho rodiny, jeho klanu. Zakliata je krajina, ktorá má ľahostajných ľudí, aj ku knihe.
