Pamätám si, ako som nastúpil po škole do prvého zamestnania a ako si ma súdruhovia začali oťukávať, čo som zač. Dali mi čítať aj "Bielu knihu o tejto udalosti v roku 1956", o zločinoch povstalcov, ktorí vešali "dobrých komunistov" na pouličné osvetlenie. Je pravdou, že nikto mi o tom povstaní nikdy nič riadne nepovedal, vedeli sme, len že tam bolo peklo, strieľali nielen z pušiek, pištolí, samopalov, ale aj diel a tankov.
Siahol som na tú knihu, ktorú mi požičali domov a videl som fotografie, obesených, spálených, zastrelených, neznámych ľudí. Boli označení, ako komunisti, ktorých zabili povstalci. Nič viac, nič menej.
Po roku 1985 sa začali objavovať pokusy o zverejnenie miernej kritiky spoločenského života aj v oficiálnej tlači, ako bola Pravda a Rudé Právo.
Napríklad, ako komunista kúpil svojej dcérenke koňa a ona sa ostentatívne preháňa po známej dedine. Ostatní nemôžu, lebo nemajú koňa.
Súdruhovi v Žiline vyčítali stavbu domu na najlepšom mieste pri veľkom letnom kine na Bôriku, ktorú mu postavili za štátne, ale nikto nevidel faktúru ani sused čo o tom podal novinárovi zaručenú informáciu.
Súdruhovi v Martine opravili starý dom v starej štvrti Stará Ľadoveň a pristavili mu hneď dvojgaráž v čase, keď nedávno skončili poradovníky a ľudové sa len chystali na Favority. Článok vyšiel v miestnej tlači od miestneho redaktora, ktorému dobrá duša pri vínku pošepla, že nevedia dokladovať tieto úpravy, že kdesi sa stratil veľký bager medzi Detvou a Martinom, čo je čudné, ale rozprával mi to zainteresovaný človek až tesne pred smrťou a ďaleko po 17 novembri 1989, keď už mu nehrozila ani stranícka dútka, po ktorej by sa musel verejne kajať, ideálne v celoštátnych novinách.
Prichádza uvolnenie, "Perestrojka", kedy Gorbačovovi, ako sám priznal máva aj Václav Havel v Prahe. Prestala sa rušiť nielen jedna „štvavá stanica“.
Dobre informovaní, menej naštvaní súdruhovia začali „podnikať“, podľa straníckeho uznesenia, ktoré som vtedy nezaregistroval, hoci som dobovú tlač poctivo čítal a debatoval s kolegami o tom, či je to vôbec možné.
Predseda vlády vtedy vystúpil a veru „naštvaným“ mladým sľubuje 100.000 slovom jednostotisíc korún československých. Ak do 10 rokov dokážu postaviť dom, nebudú musieť vrátiť nič!
Materiál nie je na trhu, nemusí sa už vypisovať listina-Čestné vyhlásenie, že zakúpením stavebného materiálu neohrozíte plnenie päťročnice, ale stojí sa veru dlho a veľa, aj na to málo, čo prichádza do stavebnín alebo obchodov s bielou technikou-šporákmi a podobne.
O mučení sa dozvedáme, až keď súdruh odstúpi, ale pri ceremónii vymenovania novej vlády, aby štát kontinuálne pokračoval, sa stihne mladého Jána Čarnogurského, ktorý práve vyšiel z dlhej väzby opýtať, ako sa má otec Pavol?
O mučení hovorí viac menej súdruh len jedinej osobe, ktorá to v pamätiach nakoniec zverejnila. Súdruh Ľubomír Štrougal, ktorý mu 18 rokov robil tieň, predsedu formálnej vlády, ale predtým mučenie a vraždy na hranici paradoxne riadil.
Ľuboši, tu v tejto pivnici v Kolodejoch, ukazuje na pivničnú kobku, tu to bolo. Tu som nevedel, kedy je deň, kedy noc. Nedali mi spať, nedali mi šaty, nekúrili mi, nedali jesť ani piť koľko chceli. Tak zle som sa nemal ani v slovenskej base v Ilave, kde ma dal preventívne zatvoriť Šaňo Mach. Ten aj tak potom so mnou sedel v Leopoldove. Neuveríš Ľuboši, provokatívne mi ho dali súdruhovia do mojej cely, či vydržím s ním sedieť. To bolo mučenie.
Áno súdruhovia mučili sprava zľava, svojich, cudzích, zradcov aj nevinných po celom svete. Psychicky, krvavo, politicky vedeli znemožňovať na výstrahu, popravovať tajne aj verejne. V roku 1989 mali pripravené zoznamy ľudí, ktorých treba nechať zmiznúť preventívne, lebo boli napríklad deti nevinne odsúdených súdruhov, aby sa nemstili na dobrých súdruhoch, ak by vietor začal fúkať iným smerom.
Komunistická internacionála spolu s národnými silami pracujúcich a iných naivných dobrovoľníkov, ktorí boli riadne poučení na pravidelných školeniach v Moskve, vykonali toľko špinavostí, že to hrdí Češi, Nemci, Poliaci.
Slováci už v roku 1944 sa pokúsili obnoviť Československo, ale aj tak im to nepomohlo, lebo ich nechal Stalin vykrvácať v povstaní. Aby to tak do očí nebilo, ostentatívne vtedy zaútočil ten istý krvilačný Konev na Dukle, ako aj v roku 1956 v Maďarskom hlavnom meste Budapešti.
Na lampách našiel len sebe podobných krvilačných mučiteľov, ktorí likvidovali akýkoľvek odpor deň noc po roku 1945 a národ to už nevydržal a povstal.
Biele knihy, písali však zas len komunisti po svojom. Fico ju vydal pred troma rokmi (Čurilovci mu ešte dnes naháňajú zimomriavky, ako ho chceli dostať do basy).
Putin pokračuje v mučení a únosoch. Možno sa to podarí zastaviť konečne Ukrajine a Zelenskému. Krajinu ktorú civilizovaná Európa stále podporuje, ak si nenechá vraziť nôž do chrbta rôznymi nezletilými školákmi, ktorý vedia organizovane rabovať a ničiť stavby a pomníky. Nepochybujem, že Modus operandi, je rovnaký už roky a stopy vedú tam, kde už žiadna cesta nevedie.
