Vydavateľ z "Citadely" mi nedávno povedal, že sa poézia nepredáva. Mal pravdu, žiadny veľký obchod nečakajte, ak vydáte zbierku básní hoc Hviezdoslava v peknej až dramaticky krásnej väzbe, ktorú radi chytíte do rúk v každej knižnici. Nie je to však žiadny hnoj, ak hovno susedia v Česku hľadajú v „Knihovnách“ a nájdu poéziu.
Zbierky básní sú obrazom duše bez hraníc, je to lyricky podaný bežný život, každého z nás, ak sa vieme zastaviť, dívať sa, počúvať ako cvrliká život napríklad v Lašsku u našich Lašov v akcii "Beskydská lavečka 2026". Nie určite nás politici nerozdelili, keď mysleli na svoje nenamastené bruchá. Stretnutím ľudí dnes, sa stávajú hraničné kamene, historickými bodmi a zaujímavými názvami, ktoré môžu inšpirovať.
Báseň kráča okolo nás, ľudia sa pýtajú, zvedavosť živia si, samy si tvoria. Bežne však utekajú, ak nezapíšu hoc svoj sen, báseň nikdy nenapíšu.
Poézia sa nepredáva, poézia sa daruje od srdca srdečne. Literáti si ju rozdávajú na podobných stretnutiach a vytešujú sa spoločne v dobrej nálade, so spevom a muzikou, hoci len na tri akordy, ako sľubovala Bea Kuracinová z Trnavy.
Užasný bol moment, ked sa pan Ing.Jan Gajda prezliekol do dobových šiat s vestičkou strihnutou nad honorárne pestovaný pupok s tvrďákom so širokou strieškou proti dažďu slnku a predstavil sa ako básnik Petr Bezruč. Bol to pseudonym, vlastným menom sa volal Vladimír Vašek, bol symbolom anarchistických buričov siahajúcich k Masarykovcom českej moderny. Možno je dobré si pripomenúť, že jeho „prípad“, ako ho uväznili a obvinili za velezradu v roku 1915, spôsobili iniciálky P.B. ktorými dovtedy neznámy autor publikoval v zahraničnom českom odbojovom časopise L’Indépendance Tchèque, dve protirakúske zároveň proruské básne redigované Masarykom a Benešom. Mal šťastie, zistilo sa podľa štýľu v znaleckom posúdení iné autorstvo, neskoršie priznané meno bolo J.Grmela a Petra Bezruča koncom roku 1916 prepustili. Táto aféra ho však vyniesla ako hviezdu odboja, ktorá bola podľa komunistov sympatická aj do päťdesiatych rokov, kedy tresty smrti rozdával robotnícky prezident Klement Gottwald. Vraj dal milosť na žiadosť Petra Bezruča v jednom prípade. Zmiernil trest smrti odsúdeného otca rodiny na doživotie v uranových baniach. Po roku sa zistilo, že bol odsúdený úplne nevinný človek, dodáva mi v rozhovore Ing.Jan Gajda a recituje mi bezchybne známy biblický epitaf z hrobu Petra Bezruča, ktorý vyvolal polemiku a súdobé odmietanie. No posúďte "Až v den soudu přísny Soudce stane, až roh svolá všechny duše břeskný, nevcházej v soud se svým rabem, Pane, jehož život temný byl a teskný."
Aj Petr Bezruč cítil, že trest smrti bude v Európe zrušený, ako to napokon v Hovoroch s T.G.M. predpovedá sám Masaryk, hoci v čase po nástupe Hitlera.
P.B. propagoval zdravý životný štýľ, otužoval sa a často vystupoval na Lysú horu, cesty volal "Výplazy" a královnu Beskyd nazval „Gigula“. Väčšina básní mala podobne zaujímavé názvy, symbolické zvukovo výrazné, ako aj mená miest v kraji v ktorom vznikali. Maryčka Magdónova, Kantor Halfar symbol aj skutočné postavy často s tragickým koncom. Názvy miest ako Salajka, Hluchanka, Lojkaščanka, Bumbálka, Chlopčiky, Klepačka, Flašíkovci, Tarabovci, Hlinovci sú mená nielen dnes v politike, ale často zhudobnené napríklad Leošom Janáčkom, či Jaromírom Nohavicom.
Zisťujem že mám medzery a beskydský kraj málo poznám, aj keď často som vídal autá s poznávacími značkami „FM“ na Kysuciach aj pri Žiline odkiaľ pochádzam. Aj keď som pravidelne Bumbálku prekonával na ceste za starým otcom, ktorý potreboval našu pomoc.
Stretnutie organizovalo návštevu Múzea obecnej školy s dobovo oblečeným sprievodcom kantorom, kde sme sa mohli posadiť do lavíc so zabudovaným kalamárom na atrament s husím perom či grifíkom, ktorým sa písalo na bridlicovú tabuľku v drevenom ráme. Videli sme kabinet s veľkým posuvným počítadlom, rekvizity vypchatých zvierat. Zaujala ma kuna, čo nám kedysi vyniesla všetku tepelnú izoláciu v podkroví. Staré mapy v rámoch, ukazovali zmeny v Habsburskej monarchii. Európu a šľachtu strašili výboje moderného, dnes by som radšej použil výraz progresívneho občana Napoleóna. Strach v roku 1805, zmenil politický útvar na Rakúske Cisárstvo. Používaním Nemčiny v časti Rakúska, sa Maďari vzbúrili a neskoršie po neslávnej bitke v roku 1866 o dedičstvo, kedy bolo Rakúske Cisárstvo oslabené, vyrovnali v roku 1867 autoritu s názvom Uhorské kráľovstvo. František Jozef ostal na stene, stále vzbudzoval najvyššiu autoritu a pomáhal vychovávať úctu k funkcii cisára impéria, ktoré sa emancipačným tlakom národov pomaly delilo, nielen na Rakúsko Uhorsko.
Čo bude dnes s Európou, čo zmôžu básnici? Môžu pohnúť politikou? Jeden Slovák sa zviditeľnil rolou atentátnika a druhý, Rus Putin sa už básnikom nikdy nestane, masovým vrahom navždy zostane, aj keď si „svoju spravodlivosť“ chce presadiť, ako kedysi Napoleón alebo Peter Veľký bezhraničnou armádou, tak "dumajú" v Rusku stále a zbytočne.
Ale to už sme ďalej, ako v Lhotke pod Ondřejníkem, kde bolo milé stretnutie básnikov a literátov, nielen pri pive z Valašského pivovaru v Kozlovicích, ale aj s dobrou poéziou, ktorá skutočne tvorivo žije.
