Oslavy ukončenia svetovej vojny, teda už tej druhej, po 75 rokoch, mali byť pompézne, hlavne v Rusku, ktoré sa cíti byť fyzicky aj morálne následníkom veľkého "dobrovoľného" zoskupenia, zväzu štátov, do roku 1991 známeho, ako ZSSR, ktorý vraj vyhral vojnu. V tejto stále mocnosti, podľa druhu a množstva zbraní, sú citliví, na každý prejav neúcty k obetiam vojny, k poškodzovaniu či premiestňovaniu pamätníkov alebo k vyhláseniam štátov, ak tam náhodou Rusko z nejakej inej príčiny chýba.
Rusko určite nechýbalo pri príprave a vzniku vojny. Expedičný zbor dobrovoľníkov interbrigadistov v Španielsku 1936-1938, bol predzvesťou, štáty, kde opäť nechýbalo Rusko, si tam vyskúšali techniku aj taktiku. Zápas o územie a ideológiu, bol vyskúšaný na ostro, aj s obeťami do vlastných radov . Republika alebo Fašizmus? Vedú sa žabomyšie vojny o pojmy, či ide o fašizmus alebo nacionalizmus. Jedno, ako druhé. Vznešené, spojené sily na národnom a spravodlivom sociálnom oltári. Vyznávači sú väčšinou rýchlo ozbrojení, nevadí, že sa postupuje protizákonne a násilne. Hlavne, že ideme očistiť meno, osobu, územie, obec či mesto, od živlov, čo nám nedajú spať a stále rebelujú, štrajkujú a nesúhlasia, až sa naštvane radikalizujú. Víťazí logistika. Lepšia organizácia, materiálne zabezpečenie, dostatok bojaschopných vojakov a streliva.
Sú indície, že vojne sa nedalo zabrániť. Mechanizmus pokračovania politiky vojnou, bol naštartovaný. Kedysi sme sa učili, že najlepšou obranou, je útok. Motív na útok malo Nemecko s nedostatkom surovín, navyše oklieštené o svoje priemyselné oblasti, dôsledkom 1. svetovej vojny, tiež ako záruka platenia reparácií. ZSSR s dostatkom surovín, mal motív, ambíciu rozšírenia svetovej socialistickej revolúcie a diktatúry proletariátu, na celom svete. Národne a socialisticky, si Stalin porozumel v smere útokov v Európe a podal si ruku s Hitlerom, hoci symbolicky, cez svojich ministrov zahraničia Molotova a Ribentropa. Útokom na Poľsko, útokom na Fínsko, Litvu, Lotyšsko, Estónsko, zatiahli do vojny, prakticky celý svet. Japonci bez surovín, vyčkávali na svoju príležitosť, do decembra 1941, pustili sa do USA. Vieme, ako to dopadlo, ale skončilo to skutočne?
Krimi máme v programe stále, každý deň. Každý deň sa niečo zvrhne v násilie, vidíme vracajúce sa symboly násilia, vyťahovanie vojnových zločincov, ktorí sú vraj, ako ľudia, vlastne hrdinovia dnešných dní. Bežná hádka. Doma, v obchode, na futbale. Jeden futbal nedávno, prerástol v občiansku vojnu. Nevedeli sme si v Európe, učičíkanej dlhým mierom, prerušovaným harašením v studenej vojne, občas kopaním nových zákopov, či skúšaním zbraní a propagáciou na prehliadkach, paradoxne k ukončeniu vojny, vôbec predstaviť. Je to vlastne jednoduché, ked je medzi ľuďmi veľa zbraní a zaiskrí to. Je medzi nami veľa osôb, čo inštinktívne, pudovo, skočí po najbližšej možnej zbrani a bez rozmyslenia a váhania udrie. Dnes je útočnou zbraňou aj informácia, teda dezinformácia, povedzme si pravdu, vlastne „stará dobrá“ lož. Sebaobrana v tejto situácii? Skoro neexistuje, čas rozhoduje. Kto ju vypustí, má náskok alebo jednoducho, v rozhodujúcu chvíľu, ovláda situáciu. Zdravý rozum vymiera.
Vladimír Pomorzeff, tak správa z tlače, Ruský bádateľ, si dal prácu s určením príčin smrti, vojakov pochovaných v Prahe-Olšany. Je ich tam necelých päťsto, len štvrtina, skutočne zomrela v boji. Za čo? Za „Rodinu“, tak sa povie po rusky, rodná zem, Vlasť. Kam siahne bodák a čižma, tam je už Vlasť. My sa môžeme domnievať, politik na východe od nás, to vždy vie. Ich bádateľ objavil, že na otravu alkoholom, v tejto slávnej Červenej armáde, umrel každý desiaty vojak. Decimovaní boli aj chorobami TBC, Týfus, rôznymi nebojovými zraneniami, utopením, samovraždami a čo je zaujímavé, k vysokému počtu, nie je možné priradiť mená. Akoby ich ktosi pripísal, aby čosi, možno zveličoval, akoby meradlom víťazstva, mali byť počty mŕtvych. Ja nechcem nič zľahčovať, pred smrťou, mám úctu. Je to definitíva. Čo sa deje s dušou, skutočne neviem, ešte som neskúsil, potvrdiť domnienku.
V čase pandémie, boli pod tlakom informácií o počtoch mŕtvych, oslavy zrušené. Vlasť sa zúžila na izoláciu jednotlivcov. Už presakujú správy, že sa zníži aj pôrodnosť. Zrejme ženy, to zobrali doslova a udržujú hygienickú vzdialenosť. Kto oslavu urobil, v očiach verejnosti, bol šialencom. Možno to už má aj Lukašenko z Bieloruska spočítané a šnúru prezidentovania skončí, že si dovolil snáď jediný oslavovať s vojenskou prehliadkou. Jeho čísla nezaujímajú a podal zásadné vysvetlenie, že ide o paniku, na chrípku.
Ako som v úvode spomenul, majme na pamäti, že stále ide o vojnu, hoc studenú alebo skrytú, možno aj za nejaký vírus v informáciách. Svet je stále rozdelený. Prebieha boj. Vojna neskončila. Informácie sú deformované, aj lajdáckym prístupom. O šialencov v politike, nie je núdza, stačí sa dívať, počúvať a diviť sa, ako sme to zasa rýchlo dopustili. Opäť nás oklamali. Potom, sa môžeme, ak budeme mať ešte čas, zamyslieť, čo to vlastne, každý rok oslavujeme?
