Ten pocit som včera zažil.
Kamarát volá, poďme na Chatu pod Suchým. Výlet s bicyklom s aktívnym pohybom po našej krásnej krajine Slovensko a to ešte nevieme, čo robíme pre svoje zdravie.
Stíhame vlak z Vrútok do Nezbudskej Lúčky. Keby nebol neustály problém na tejto vrútockej stanici, ani by som nereagoval lebo to kazí celkový dojem z krásneho slnečného dňa akoby vystrihnutého z neskorého leta.
Pri pokladni rada ľudí, vlak odchádza o päť minút zisťujem na telefóne po márnej snahe nájsť orientačné presné hodiny vo vestibule konštatujem že zmizla aj odchodová a príchodová tabuľa, zostala len stena s pavučinami. Skúšam si kúpiť lístok cez aplikáciu „Ideme vlakom“, ktorá ma informuje snáď o všetkom čo sa na železnici deje napríklad o štrajkoch nemeckých železničiarov. Tentoraz mi hlási po poctivom zadaní údajov a vyhľadaní vlaku, že už je neskoro a nepredáva mi lístok, druhá márna snaha v krátkom čase vás vie dokonca dostať do vývrtky. Spolieham sa na sprievodcu a po krkolomnom prechádzaní podchodom ktorý vôbec nie je je uspôsobený ani po 34 rokov uzákonených úpravách pre invalidov s vozíčkom či pre cyklistov sa dostávam do vlaku ako štvrtý cyklista, hoci tam majú číslo 2 ako povolené a za mnou ešte pani s kočíkom. Nuž sprievodca sa radšej ani k nám nedostal a už vystupujem v Nezbudskej Lúčke, kde je našťastie upravený perón bezbariérovo ako aj pozinkovaná oceľová rampa z neho, oveľa lepšie riešenie ako vo Vrútkach kde sú v schodisku len betonové pásy pre kočíky. Vrútky sú a zostávajú jedným z najvýznamnejších železničných uzlov zanedbávané štátom. Ale ľudia sa nechcú baviť o politike.
So mnou na žilinskej strane Malej Fatry vystupujú ďalší cyklisti a turisti.
Otvára sa nám výhľad na hrady, Strečno a Starý hrad ktorý je zobrazený aj na veľkom pútači, na štíte posledného domu pri ceste. Ideme popri krížovej ceste utrpenia, všímam si starý už zarastený vojenský zákop zo slávneho SNP, ktorý vtedy vykopali Francúzi a pomáhali nám zastavovať nezastaviteľný útok Nemcov zo smeru od Žiliny, mali tanky. Výstup po starej turistickej modrej je veľmi náročný, o cestu sa už nikto nestará ako sa dozvedám neskoršie, je to v podstate koryto potoka. Drény z ocele ktoré si pamätám spred 50tich rokov keď som tu prvýkrát kráčal, plnili svoju úlohu chrániť prístupovú cestu pred prívalom vody. Dnes ležia v koryte spláchnuté a pokrútené obrovskou silou vody a kamenia. Spád je tu okolo 20% a miestami je nutné bicykel tlačiť, koleso v skalách a blate prešmykuje. Potok príjemne hučí a chlad doliny osviežuje. Je páľava.
Hore idú rodinky aj s malými deťmi, ktoré cupitajú alebo sa nesú s otcom na jeho chrbte.
Dychčím až sa mi zdá že to dnes nedám. Dve mladé kočky ma povzbudia, idúce zhora tvrdia že už budem o chvíľu na cykloceste ktorá ide po žltej z Varína. Kámoš je vpredu a tiež mi volá že už je na nej, že sme o nej vôbec nevedeli.
Žltá sa napája na hrebeňovú červenú, je tam veľký manipulák skládka narúbaného dreva. Príjemne vlnená cestička hore dolu, ale s výhľadom na Suchý a Biele skaly ma vedie posledný kilometer na chatu. Okolie bývalej zjazdovky je posiate turistami a cyklistami. Je čo jesť a piť. Čapujú Martins a podávajú výbornú držkovú. Dlho sa nečaká.
Chatár Drahoš Štepanovský je tu od roku 2012. Zažil som ešte Laca Dubeca v roku 1974, keď som tu bol prvýkrát na kurze turistického vodcu. Lyže z jaseňa na stene zostali, pamätajú prvých nadšencov, ktorí museli kúzliť s voskami aby to vôbec išlo aj dolu kopcom ako aj Jula Satinského s partiou ktorý išiel svoje túlačky z Krištáľbaru, ktorý vtedy vychádzal z chaty.
Zapisujem svoj výstup po 50tich rokoch aj do návštevnej knihy. Som prvý na prvého mája 2024.
Dalo sa platiť aj kartou, čo je určite pokrok.
Chovajú tam domáce zvieratá, kozy vbehli medzi ľudí na terase čo bolo zábavné, sliepky a mačky chodili po stole, čo už zábavné nebolo.
Pri našom stole sedeli traja starší chlapi z ktorých jeden nechodí voliť. Kedže vraj sa o politiku nezaujíma. Debata začala na téme cyklochodník Strečno-Vrútky a zisťujeme že bez politického riešenia sa chodníka nedočkáme.
Voliť by ľudia mali chodiť, je vždy ťažké ak nepoznáme témy čo a prečo nefunguje a kto to môže riešiť!
Vraj nastupuje digitálna demencia. Prispieva k nej aj pasívny spôsob života hovoria odborníci.
Ako to vyzerá s Alzheimerom na Slovensku? Čudné zdroje nás presviedčajú že v USA sú na tom horšie. Našiel som zdroj kde je vraj postihnutých 6,9 miliona z 333,0 miliónov obyvateľov, čo je 2,0%. Na Slovensku máme 60 000 z 5,5 milióna čo je 1,0%, čo je lepšie o 100%. To som fakt nečakal. Niekto môže namietať s tým že sú tam určite nepriznané počty. Pomer celosvetovo je 5,88%, takže by sme mali byť na tom skutočne ešte lepšie?
V istom článku náš doktor tvrdí, že pozitívne myslenie a aktívny život spojený s úspechom demenciu odvracia. A to je pre USA príznačné, že plnenie „amerického sna“ môžeme zaradiť medzi pozitívne činnosti aj na Slovensku.
Sme na tom zatiaľ oveľa lepšie? Dôkazy že spoločenská pamäť neslúži, sú výsledky volieb.
Z Nezbudskej Lúčky zastávka železnice to je 10km a späť po cykloceste z chaty do Varína 12km. Cyklocesta je zvážnicou dreva aj riadnym prístupom pre ťažšiu techniku v prípade požiarov.
Deň sa vydaril. Bol to určite 1.máj bez politiky, ale bez vyriešenia cyklocesty z Vrútok do Žiliny. Bez eurofondov to vôbec nepôjde!
