Keby žil, bol by z dnešnej situácie nešťastný, ako sa Zlo rýchlo šíri cez sociálne siete v oblasti ľudských práv. Hodnoty vzácne a jedinečné pre človeka boli jeho hlavnou témou. V Českom rozhlase na „Môj rozhlas alebo Vltava“ nájdete napríklad „Audienciu“ v naštudovaní režiséra Lukáša Hlavicu, hrajú Ivan Trojan, Martin Myšička, Petr Šplíchal a Dana Reichová. Videl som hru v roku 1990 v Martine. Pamätal som si, že sa tam vypilo veľa piva, herci to vďaka duplovaným stenám krígľa zvládli. Keby som kedysi nebol častým návštevníkom istého pivovaru na severe Čiech, neveril by som, že je to skutočne v živote možné. Zažil som ešte plnenie do drevených sudov. Umelý dážď na nádvorí starého Kláštera, ktorý musel sudy vlhčiť, aby tesnili. Robili tam ľudia podobní postavám v jeho hre, kde Ferdinand Vaněk raz „kutálel a druhý deň přikulil sudy“. Pili ako dúhy, zažil som ich.
Po 36 rokoch ju počujem znova. Zostarol som, ale stačím vnímať každé slovo, jeho iróniu aj sarkazmus, keď sa Sládek pýta alebo rozvíja svoje myslenie.
Tento typ otázok, i keď v podaní prízemného Sládka sú – hlboké, existenciálne, odhaľujúce vnútorné hodnoty človeka – pripomínajú tradičný Proustovský dotazník (Proust Questionnaire).
Je pomenovaný po Marcelovi Proustovi, francúzskom spisovateľovi, ktorý ho v mladosti dvakrát vyplnil a preslávil. Dotazník pôvodne vznikol v 19. storočí ako spoločenská hra.
Proustove odpovede boli mimoriadne introspektívne, osobné a filozofické.
Vďaka tomu sa dotazník začal spájať s otázkami, ktoré odhaľujú charakter, hodnoty, túžby a zmysel existencie človeka.
Ak sa prechádzate mestom, môžete stretnúť človeka, hľadajúceho pokoj pre rodinu, mier nielen v duši.
Kráčam, mám čas, vnuk hrá hokej. Tri hodiny voľna, kráčam rušnou ulicou. Plzeňská krčma je tichá, jeden štamgast vonku na terase. Usmejem sa, že dobré pivo, kývne že môže byť a pozýva ma sadnúť a dať si tiež.
Prisadnem, rečníme o pive, nemá chybu, viem o tradičnom pive niečo z pivovaru. Celá rodina sme tam robili. Živilo nás.
Je po nočnej, relaxuje, únavu nevidno. Musí robiť 12 hodín hovorí, aby zarobil.
Žije so ženou, dvoma deťmi, platí všetko čo treba. Bolt taxi je veľká firma, ceny prepravy znižujú, palivo a prenájmy áut nám však dvíhajú. Podľa prízvuku tipujem, cudzinec?
Ukrajinec, áno, Chmelnická oblasť. Pýtam sa, ak by sa ocitol na hranici, čo bude? Berú ma okamžite na front!
Nevie, ako to dopadne, nadáva aj na svojho prezidenta. Nečudujem sa, smrť je tam viac, ako častá a rýchla. Civil necivil, vojak nevojak.
Je to zlé, Rus kradne všetko aj Zetor, všetky stroje pokradli a odviezli z Donecka či Luhanska.
Putin posiela vojakov, čo vedia byť zvery, neľudské. Myslím na Prousta a jeho ideály, myslím na Havla, ktorý všetko zapracoval do svojich hier. Ako ľudia trpia, keď zveria štátnu moc do zlých rúk.
Najčastejší výraz na svete už nie je OK, ale „maps“. Mapy sa opäť prekresľujú.
Zvery nevedia, ako vyzerá umývadlo? Pijú z WC, hovorí mi ukrajinský taxikár po službe.
Nič sa od roku 1945 nezmenilo. Mohlo. Prostriedky sú, boli a budú. Zem je bohatá, napriek tomu. Vybavenie miest „Zero“ hovorí a ukazuje šikmé oči, Zabajkalie, áno tam čo je to slávne jazero, plné sladkej vody, najviac na svete.
To sú oni, všetko pobrali, ako zabrali „maps“. Je to štyri roky, dlho, všetci melú z posledného.
Už by bol koniec, keby sme Vám nepomáhali hovorím ja. On kýva hlavou na znak súhlasu.
Má to tu rád, keď ide autom vidí, závidí. Chlapi, ženy, posedávajú na terase, pijú pivo Pilsner Urquell.
Ďakuje za rozhovor, odchádza, spať. Proustov dotazník nebolo treba vypĺňať, život hovorí sám. Váži si svoju prácu, čas. Pauzy nerobí, len cigaretku a potrebu.
Rozhovor s cudzincom, ktorý je tu ako doma. Pripomenul mi Václava Havla, jeho hry absurdného divadla, ktoré stále žijeme.
Doma v Ukrajine má vojnu, nekonečnú zbytočnú vojnu.
Žiadny iný nový poriadok neexistuje. Len poriadok a mier, ak nechceme absurdne žiť, ako v Rusku!
