Tak ho volali doma aj v škole. Réžia mu kládla osobné aj profesionálne otázky. Vidíme, ako žil a ako žije. Je ročník 1922 a má podivuhodne dobrú kondíciu. Kamera ho sleduje, ako kráča po trhu, na lyžiach. V závere je dobitý, samá modrina, ale žije, chodí a pripravuje si jedlo. Rozpráva o tom, ako ho zrazila krásna dievčina. Že za to môže len on, lebo jej nečakane vstúpil do cesty.
Keď som kedysi videl titulnú stránku časopisu s jeho vyjadrením, že tu nebola v roku 1989 žiadna revolúcia, lebo netiekla krv, mal som sa s ním chuť osobne porozprávať.
Vo filme vystupuje jeho vnuk. Hovorí, že je to dobrý človek, ale má stále rovnaký názor a že on ho už nemusí. Nechce, aby sa vrátili staré časy socializmu.
Milda ukazuje krabičku cigariet, že hoci je nefajčiar, zobral to vnukovi a dal zistiť, či cigarety neobsahujú nejaké drogy. Lebo má často nejaké návštevy a býva to moc mladých ľudí, až štyridsať.
Úsmevná je návšteva u pána, čo zbiera dobové reálie, busty, portréty a vybavenie milicionárov, či členov pohotovostného pluku, práve takého, čo zasiahol a dobil viac, ako 500 ľudí, čo sú zaregistrovaní a možno omnoho viac, čo sa báli prihlásiť na ošetrenie, aby nemali s úradmi problém, že sa zúčastnili povolenej demonštrácie na deň študentstva 17.11.1989, ktorá bola doslova zmasakrovaná, na Národnej triede. K pomníku, kde horeli sviečky s fotografiou Václava Havla, prišiel Milda v roku 2017, po prvý krát.
Možno až v ten deň sa dozvedel, že naozaj tiekla krv. Ľudská krv mladých ľudí, ktorým nedali šancu, obísť obušky.
Vracia sa do sály, JRD Červený Hrádok, kde mal jeden z posledných prejavov, plných závisti nad platmi a tantiemami umelcov. Sála je v dezolátnom stave, zatečená s napučanými parketami. Smutne na tu spúšť hľadí.
Stretáva sa so súčasnými komunistami v reštaurácii „Gerbera“, kde mu dovolia predniesť dobový skostnatený prejav, ktorý už len pripomína bojového ducha s vyhrnutými rukávmi. Účastníkov a personál, to vôbec nezaujíma. Lúštia si krížovky, prežúvajú občerstvenie, párok s rožkami alebo zívajú. Už tie reči, nikoho nezaujímajú, hoci mu na konci radi tlieskajú, že konečne skončil.
Aj to je obraz dnešných politických strán, ktorým ide stále len o to jedno. O moc a peniaze, ktoré sa pri moci dajú nakradnúť.
Súčasný vývoj tomu nasvedčuje aj na Slovensku, kde to vyzerá na parlamentný puč, kedže sa už neskrývane porušuje Ústava Slovenskej republiky.
Zástupci občanov, už nemôžu nič! Tak sa dohodla a odhlasovala koalícia.
Mildovi sa vyplňuje prianie, ktoré na kameru vyslovil. Dnes by pritvrdil.
Máta ho, že vtedy, v roku 1989, nezvolal bezpečnostnú radu štátu, ktorej bol predsedom, a nepoužil armádu.
Čo na to páni v mocenských funkciách Pellegríni, Danko s podporou Bugár a Kotleba? Vytvoríte zajtra Triumvirát, ak ešte chcete o čomsi hlasovať, zavoláte armádu, Bödora s jeho súkromnou armádou, keď je Ústava pošpinená, hodená na zem?!
Parlament ste „zatvorili“ a vyrábate tu akési „Ficopanstvo“, z ktorého môže mať radosť, len Milda Jakeš.
