Občas si chodí zabehať a zaplávať, mení pritom štýl ako vyhlásenia do zmagorenia. Nezmestil som sa do limuzíny a nešiel som do Užhorodu, ale bol som prítomne v Prahe pozrieť stavbu výnimočnú dĺžkou výstavby od roku 1344 až do 1929, monumentálnu dnes Katedrálu svätého Víta, Václava a Vojtecha vysokú 97m obdivujú davy turistov, som jeden z nich v anonymnom dave.
Po dlhšom čase v Prahe a vynechať hrad s chrámom bola by kultúrna škoda. Mrazivý jasný januárový deň je vhodný na výstavy a kultúrne pamiatky. Zohreje varené víno, ktoré sa podáva v „Cafe Galerie“ so zaujímavým átriom s výhľadom na Baziliku sv.Jiří aj tá čosi pamätá.
Začínam v pôvodnej cisárskej koniarni, kde je dnes obrazáreň s výstavou ako sa tvorila výplň okien vitráže. Kto a kedy, čo zobrazujú výjavy, kto je autorom návrhu, realizátor, sú vystavené typy liateho skla, ornamenty, fragmenty spracovania, nástroje. Alfonz Mucha to mal ťažké so svojím návrhom, mal opozičný problém. Max Švabinský jeho návrhy porovnal so „secesiou v činžáku.“ Nepáčila sa ani navrhnutá Madona. Vraj už si ľudia zvykli na štýl stáročí ako vyzerajú panny a teraz tu nejaký Mucha so svojím poňatím krásy neviny vystrkuje svoj názor. Dostal príležitosť až v roku 1931. Stojí však za to. Mne sa páčia najviac doporučujem.
Pokračujem cez davy ktoré sa fotia pred katedrálou, turniket ma púšťa keďže mám platný lístok. Dav ma tlačí bez milosti a možnosti skúsiť si modlenie a rozjímanie. Vraj turisti zaplatili a chcú všetku tu nádheru rýchlo vidieť. Spolieham sa, že sa tu nezišla partička zlodejov, lebo sa kradne vo veľkom, nielen v umení ako sa chválil ešte Picasso.
Nuž sa prispôsobujem, snažím sa aspoň zachytiť fotoaparátom v mobile atmosféru slávností osobností, ktoré prešli stavbou pomenovanou chvíľu ako Dóm, Chrám, Katedrála.
Vychádzam hlavným vchodom ku tretiemu nádvoriu, kde dominuje žulový obelisk, ihlan vysoký 15,42m dovezený z Čiech z lomu Mrákotín architektom Jože Plečnikom pre TGM v roku 1928 na oslavu desiateho výročia vzniku republiky a na pamiatku padlých v prvej svetovej vojne. Zaujímavosť je, že skutočne dokončený bol až v roku 1996, keď Václav Havel hrad otvoril verejnosti. Citlivý prezident sa snažil ideologickú devastáciu kultúry v čase socializmu vrátiť do pôvodných autorských návrhov. Predstavujem si, ako sa stal z prvého nepriateľa štátu prezident zvolený svojimi žalárnikmi jednohlasne a ako vystúpil pred nadšený národ na balkóne nového hradného paláca zhromaždeného práve tu na najväčšom nádvorí. Ako dlho trvalo, kým na to že je Iný prišla zarytá komunistka Jiřina Švorcová, ktorá sa tak vyjadrila pre BBC na margo jeho hier, ktoré pre jeho inakosť nemôžu hrať. Vtedy sa píše rok 1988 a Havla striedavo zatvárajú a púšťajú ako ÚV KSČ podľa štvrtého článku Ústavy píska.
Pokračujem do starého paláca, krásneho Vladislavského sálu s mohutnou krížovou krúženou gotickou klenbou do trónnej miestnosti aj s korunovačnými klenotmi Koruny, Žezla a Jablka. V úradných miestnostiach v ktorých sa začalo výrazne viac úradníčiť a písať v 16 storočí sa odohrala tretia defenestrácia. Bola začiatkom tridsaťročnej vojny, ktorá významne spustošila Európu hlavne na území súčasného Nemecka.
Zlatá ulička predstavuje skvost pracovitosti, dielničky remeselníkov strieda v domčeku č.19 stále fungujúca nadácia Olgy a Václava Havla, pani za pultom na nich nedá dopustiť a rada na nich spomína. Aj ja.
Vychádzam okolo hradnej stráže povinne hodinu mrznúcej, ktorá námatkovo kontroluje návštevníkov, určite človek nemá pocit obmedzenia zo strany dobre vyzbrojených strážcov CZ Scorpionmi Evo 3 domácej výroby.
Dohľad na hrad má aj socha TGM, jedného z trojice zakladateľov štátu Čechov a Slovákov, ktorá skúma návštevy svojím trvalo prísnym pohľadom. Štefánik má svoje observatórium na Petříne, Beneša som nevidel, no Benešove dekréty a jeho vydarenú snahu o nápravu Mníchovského diktátu už nikto z dejín nevymaže, mocnosti diktát zneplatnili a republiku obnovili až na Stalina. Ten sklamal a klamal aj pri podpise aktu o neútočení aj v obnovených vzťahoch s exilovou vládou v Londýne.
Aktuálne nás všetkých démon diktátu ovplyvňuje. Čechov, Slovákov, Ukrajincov neslávnym významom pre celý svet, kam vedie politika ústupkov zavedených hraníc, keď významnú rolu hrá štátna korupcia a revizionizmus poriadku nahrádza neporiadok a chaos krvavej vojny. Nie je to vojna nového poriadku ako nám chce Putin a jeho politické bábky nahovoriť.
Fico bol dnes v Užhorode a viezli ho tam v pancierovanom aute. Keby sme nevedeli že za zatvorenými dverami miestnych kúpeľov jedná s predsedom vlády Ukrajiny, boli by sme si mysleli že si išiel zaplávať vo svojich Vyhláseniach v ktorých sa ani chameleón niekedy nevyzná.
On neverí vo vojenské riešenie, vraj "všetci" o tom vedia. Jeho ministerka kultúry (nie je moja) a ešte neznámy tieňový minister nadväzujú podozrivé kontakty cez šport a kultúru s diktátorom a útočníkom na zavedené hranice mieru. Aj takto sa kedysi pripravoval Mníchovský diktát.
