Číslo je pestré, rôzne témy, počet strán 32.
Mal som jedenásť rokov. Teraz čítam rozhovory, nálady, názory ľudí, ktorých invázia s názvom Dunaj, nahnevala. V čísle predtým bol uverejnený článok z tz. „Bielej knihy“. Prekrucované informácie sa už šírili, ako vírus. Tlačová skupina sovietských žurnalistov vydávala „Zprávy“ do čísla 42, ktoré si vzal za svoje nejaký čitateľ Václav Panuška v čísle 43, kritizuje a hnusne špiní celý časopis. Dávam si meno do googlu a už mi vyhadzuje obchodný register-podnikateľ. No samozrejme, môže to byť zhoda mien, ale časy sa zmenili, ľudia nie.
Na strane 3, reagujú čitatelia na informácie o potlačení kontrarevolúcie. Sú veľmi rozhorčení z bohapustých lží o akejsi kontrarevolúcii. Spomínajme, na jednej strane to boli vystrašení vojaci s ostro nabitými zbraňami a na druhej, davy prekvapených neozbrojených ľudí, do ktorých skutočne títo vojačikovia strieľali. Rozstrieľané telá ležali v kalužiach krve na zemi, v podchodoch, poniektorí prikrytí československou zástavou. Horeli autá, domy.
Z čísla však vanie srdečnosť a nadšenie doby, ktorú priniesla Pražská jar. Už titulná stránka je plná nádeje. Dvaja zamilovaní, On a Ona na brehu mora sedia na prevrátenej loďke a dívajú sa na svoju budúcnosť, opodiaľ je vytiahnutá rybárska pramica zrejme po úspešnom love, ďalej nevidíme, ale doba trhu ponúkala predstavu usmiateho rybára na trhu ponúkajúceho čerstvú rybu. On má na sebe tričko s nápisom na chrbte „I like Dubček“. Ešte sa voľne cestovalo, ešte ľudia voľne a slobodne odchádzali na štúdiá, poznávacie cesty a dokonca aj do emigrácie, ak verili, k čomu ta invázia smeruje. Že spadne klietka! Dočasne už 13.11. spadla. Vláda nariadila dočasne obmedziť cesty do kapitalistických zemí.
Sú tam listy pre Sally, ktorá vždy poradí, ako sa dostať zo smútenia, že si nás nikto nevšíma.
V listárni si môžem vybrať a písať si ľubovoľne s celým svetom a vyzvedať sa, ako tam žijú ľudia. Sú tam adresy, s udaním veku, o čo sa zaujíma a hlavne, v akom jazyku písať. Skutočne mladí ľudia od 9-30 rokov.
Reportáž z Karlovho mostu, predstavuje partičku mladých nadšencov, ktorý si už tri mesiace skúšajú svoje umenie spevu a hru na gitaru. Skúšali aj v kostole, kde to výborne znie. Reportérka dáva v závere podnet, či by sa pre nich nenašlo na chvíľu aj poriadne javisko.
Zoznamka je plná nezadaných, ktorí by už chceli byť zadaní. Päť pohraničníkov pátra po veselých dievčatách z celej republiky. Zn. „Za rok sme za vami!“ Veru, vojenčina trvala dlho, až za dva roky. Po roku už bola nádej, že to prežijú a skoro všetci, posledných sto dní túžobne strihali meter.
Je tu známy slovenský chodec Juraj Puci a jeho reportáže. Už má v nohách 7856km a stretáva vojakov na transportéroch, môžeme sa domnievať, akej sú národnosti, kedže naše vojsko bolo zalezené povinne v kasárňach. Mieria na východ po zistení, že tu ľudia žijú skutočne, ako ľudia. Pracujú, stavajú domy, zakladajú rodiny a majú deti. Deti im na ceste radostne kývajú a kričia pozdrav, v tomto čísle v českom jazyku "Sbohem!
Ten známy vírus prišiel vraj tiež z východu? Hádam to zistí komisia lekárov vytvorená WHO, ktorá pôsobí teraz v Číne, avšak ak ju tí komunisti pustia z hotela a vôbec, ak im čosi dovolia.