Nedávna doba, bola o hľadaní stratených identít, plná absurdít. Udalosti sa však opakujú. Zvrhlosti myslenia, určite chorej uzavretej mysle, prinášajú ľuďom nešťastie. 150 ľudí už o tom nepremýšľa, nemôže od 24 marca po úmyselnom páde lietadla. Môžu a mohli o tom však premýšľať v americkom kongrese, kde schválili pomoc Ukrajine s veľkou prevahou hlasov. Nikto si vraj nepraje vojnu a vždy sa nájde niekto, kto ju vyvolá. Ozývajú sa hlasy, môžeme všetko robiť, len nie vojnu s Ruskom. Na zemský orbit letia kozmonauti. Spolu Rus aj Američan, idú skúmať, ako dlho spolu vydržia, skoro ako manželia. Veď oni vojnu nevedú. Oficiálne sa k vojne nikto neprihlásil. My sme predsa doma. A ak nie doma, tak nám to tu určite patrí. Nepotrebujeme byť žiadni zákazníci, platiť, dodržiavať dohody, tvrdia jedni a oslavujú to mohutným urá v parádných uniformách.
Ako nádherne a dlho mi znejú Jurkove slová, dávajú mi inšpiráciu aj k týmto riadkom. Nedávno som videl a počul zostrihaný prejav nášho prezidenta Andreja Kisku, ešte z roku 2012, keď nebol prezidentom, pred študentmi. Pointou prejavu bola veta, na ostatné vraj môžu študenti zabudnúť: „Čo Vás urobí šťastnými, nebudú peniaze!“ Vážim si pana prezidenta. Je prezidentom štátu, ktorý potrebuje úprimné a skutočne pravdivé slová a činy. Potrebuje vnímavých, kritických ľudí, občanov, čo vedia zaujať postoj, hlavne v čase krízy. V čase keď sú peniaze neskutočným afrodiaziakom, keď ľudia podliehajú stať sa zákazníkom vo všetkom, objednávajú si definitívne riešenia, posúvajú svoje ciele, posúvajú hranice štátov, nechcem sa dožiť situácie, keď vnuk vyhlási. My sme nešťastní zákazníci! Nie je čo kupovať. Tovar bol zrušený, krajina je rozvrátená.
Dieťa ma čistú dušu. Väčšine záleží na tom, aby dostalo výchovu v dobrom prostredí rodiny. Štát by sme vlastne k tomu nepotrebovali v ideálnom stave a prostredí, ale inak si neviem predstaviť, ochranu rodiny, ochranu občana, ochranu kultúry a dosiahnutia cieľa, šťastného človeka. Bez priateľov, bez spojenectva, ktoré sa priamo obnažilo až pádom berlínskeho múru, nie je možná ochrana. Až vtedy sme videli, čo skrýval, čo sme nemali vidieť. Prečo sme nemohli nasledovať príklad Johna Kennedyho, ktorý sa v čase krízy stal Berlínčanom, zastal sa práva na život v demokracii, práva na slobodný výber. Veľmi často, nielen občas to dospelým ľuďom prepína, nie však už tak spontánne, ako v detstve a keď im zapne, je to už fatálne a nezvratné.
