Keď som mal 9 rokov, spravili zo mňa pioniera. Červenú šatku mi uviazal starší sused a spolužiak, pamätám si jeho meno, ale neuvediem ho, aby som ho neuvádzal do pomykova, dnes, keď sa nenosí už byť „Vždy pripravený! najmä, k budovaniu socialistickej vlasti buď pripravený“. Jedno je isté, že komunisti na Výzvy doby očakávali aj odozvy. Masové odpovede slušným revom k postávajúcim postavám na tribúne sa rátali. Kto nekráčal s davom, kráčal proti nemu. Absolvoval som všetko, čo bolo dostupné, od Zväzarmu para výcviku až po armádny cvik. Na konci všetkého som sadol do tanku s najmodernejším systémom ovládania paľby, cieľ bol jasný, veliteľ spomínal terč Mníchov. Pri spomienke, čo museli vytrpieť naši otcovia, že v Mníchove 1938, bola podpísaná akási čudná dohoda o trhaní úspešného štátu, čo predznamenala druhú svetovú vojnu, nám to všetkým bolo jasné, odkiaľ ide Zlo. Trénovali sme. Za necelé tri mesiace sme mali v divízii už 18 mŕtvych. Nebola vojna. To bola základná vojenská služba. Buď nastúpite alebo budete v Sabinove vo vojenskej väznici, možno aj doživotne, povedal nám na odvode podplukovník F, ktorý mňa osobne pred všetkými „vypliesnil“ ešte aj za to, že som odmietol odoberať časopis Československý vojak alebo zápisník. Nemal som také vreckové, aby som si to mohol dovoliť. Bol však tak zaslepený, že nevidel vlak, ktorý ho neskoršie zabil na cestnom prejazde. Práve, čo dokončil svoj rodinný dom. Inak mal pekné meno, v preklade čosi ako raňajky.
Tanky sa zastavili v púšti, rozkazom zničiť nepriateľa, sme rozstrieľali zopár makiet obrnených vozidiel a dobre obrnených tankov podkalibrovou muníciou. Zariadenie vedelo vyhodnotiť, že Vás nepriateľ zameral, počítal s leteckým a iným útokom. Vedeli ste, že keď to nastane o pár sekúnd budete isto všetci v tanku rôsolom bez identifikácie! Pred niekoľkými hodinami som privítal samého prvého tajomníka, prišiel si s nami podať ruky, osobne zistiť, či sme pripravení viesť vojnu v roku 1983, po úmrtí súdruha Brežneva! Politik odišiel a ja som zostal sám s tankom na púšti. Celonočná hliadka, žiadne striedanie. Nastala tmavá bezoblačná noc, vesmír plný miliárd hviezd. Spomínal som na náš prvý pioniersky krúžok, vedúca bola nadšená, keď som jej opísal a našiel na oblohe Cassiopeiu. Nikto vtedy nemyslel na vojnu. V púšti príde rýchlo zima. Klepete zubami. Hrial ma však motor. Z denného burácania a predvádzania sa, čo všetko dokážeme, ešte nevychladol. Pri pohľade na hviezdy v púšti nájdete bod nula. Čo dokážeme?! Píše sa rok 1958, z planéty mizne kus krajiny nazvaný atol Bikini. Priznám sa, mám radšej kus látky zvanej Bikini, žiaľ dorastá rýchlejšie, ako atol, veľký Koral. Ľudia sa vtedy predbiehali, kto urobí najväčší výbuch!? USA 15 a Na našej strane sme „zvíťazili!“ Nikita povedal „my ešte ukážeme Amerike Kuzkinu mať!“. Ukázal ju, zničil na severe planéty plochu, o veľkosti Poľska, Maďarska a Slovenska dohromady. Malo to silu 50Mt TNT. Strana (zrejme sa myslí politické vedenie a myslenie prvého tajomníka) určila, že to má mať 150, ale akýsi Sacharov vypočítal, že sa prelomí zemská kôra. Pravda, to ja v tom období neviem, že už je vo vyhnanstve, že to politicky vadí, že vôbec niekto rozmýšľa. Viem, že v Sovietskom zväze chýbajú ženám nylonky, že tam po nich šalejú (rozpráva mi sused, ktorý sa dostal za odmenu, ako pionier do Arteku na Kryme-závidel som mu samozrejme, hlavne tie „tony pravej smotanovej ruskej zmrzliny“, ktoré tam dostávali), neviem samozrejme ani príčinu, že priorita je vyrobiť zo všetkého nylonu obrovské padáky, čo splnia Uznesenie strany, nechajú vybuchnúť najväčšiu Bombu. Strane už nezavadil ani názov Cár-Bomba, pretože ho dal prozreteľne Vladimír Iljič vo vyhnanstve s celou rodinou, nedbajúc na maloletých, ešte aj zastreliť, ak by mu siahal na ústrednú Moc.
Prečo máme byť pripravení na vojnu?
Pretože sa zistí jedna geopolitická katastrofa. Príčinou, ktorej má byť podľa všetkých predpokladov, žijúca legenda Perestrojky Gorbačov?! Pretože sa vzdal v turbulentnom roku 1988 triedneho boja!? Že sa vzdal ÚTOKU na Západ!? Že sa konečne v krajine „Ríše Zla podľa Reagana“, začali otvárať Mc Donaldy a ochraňovať investície, dodržiavať zmluvy aj nepísané. Nemožno sa však čudovať, ak Zlo sa prebudí, chytí späť žezlo Moci a hľadajúc zdroje porušuje všetky pravidlá, zatvára opozíciu, poveruje vyšetrenie akéhosi rozpadu, keď zdravý rozum hovoril o tak často používanom „kultúrnom a násilnom zlepenci“, termíne častom však účelovo aj v našej politike? Zdravý rozum a cítenie, je však vyjadrené v slobodných voľbách u nás, na príklade Jána Čarnogurského, ktorý je skvelý človek a politik, ale po večeri s Putinom, už u nás nemá šancu (jedine, že by zverejnil, o čom sa rozprávali). Táto krajina má skrátka príliš veľa, tisícročie skúseností s ríšou zla, z východu prevažne sa šírilo plienenie, rabovanie, šírenie Ohňa. Pamätníkmi sú strážne hrady po celom Slovensku aj trúbiaci kameň pri Veľkom Krtíši. Pamätníkmi sú tajné Zmluvy a dodatky veľmocí pripravené stále útočiť, kam až, za hranice možností tejto planéty?!
Václav Havel v pamätnom prejave v americkom kongrese, štyri mesiace po poslednom zatknutí koncom roku 1989, síce spomína, že už nebudeme vyrábať zbrane (tajné Uznesenie UV KSČ z roku 1988, zverejnené po smrti VH potvrdzuje, že to nebol jeho nápad), ale zároveň žiada americký ľud o pomoc pre východného brata Slovana. Ako tá pomoc vyzerala? Ako pomôcť miliónom demobilizovaných vojakov, ktorý nezažili Život vo svojej najkrajšej podobe. Ten istý problém mali Američania po druhej svetovej vojne. Čo je obdivuhodné na krajine, ktorú nazývame Západ. Môj prvý krok na Západ, bol nečakaný (do konca roku 1989 som nedostal ani devízový prísľub do Juhoslávie, nie to doložku na skutočný Západ). Jedno poobede vo štvrtok, prišiel za mnou Jožo, zvaný tiež v hantírke skautov Bobor a spýtal sa ma rovno bez otáznika. Poď do Mníchova! Kedy? Dnes večer o ôsmej 17.mája 1990. Hľadáme do partie štvrtého vodiča. Váham, počujem dobre, ten nešťastný Mníchov 1938 a to má byť moje prvé mesto Západu. Pokúšam sa ešte cúvať, mám strach (môj spolužiak hádzanár, bol tam v roku 1977 na turnaji a všimol si na cestných značkách nakreslené „hákenkreuze“, ďalší spával so sekerou pod vankúšom...), nemám peniaze. Jožo neváha a požičia mi 2000,-Kčs (napísal som pred okamihom Ksč, také to boli silné časy), ktoré v kurze 1:20 vymieňam za prvé Deutsche Mark v mojom živote. Ideme, prechádzame vo Folmave na Šumave, odkiaľ som v roku 1983 mieril na cieľové mesto. Ešte sú tu guľometné veže, betonové šikany a zátarasy, ale už bez hliadok. Svet sa zmenil! Politici zmenili reč zbraní, Môžete na hranici orať, siať , ísť na pivo do Furth im Waldu na bicykli. Žiadne pamiatky na nacizmus nevidím. Je ráno okolo šiestej. Začína rozvoz, z firiem vychádzajú autá plné tovaru, murár celý v bielom, na chrbte značka stavebnej firmy, ako reklama na čistú prácu (som šokovaný, náš murár je vtedy tiež biely, ale od omietky na modrákoch..) Zastavujeme pri obchode so zeleninou a ovocím, nevídaný výber, zelenina a ovocie bez kazu, hniloby, usporiadaný, cenovky, usmievavá predavačka. Na námestí tribúny, piliny na mačacích hlavách, príprava historických zápasov, sú dni Dračích slávností, ktoré tu majú tradíciu od roku 1590. Cez mestečko Cham pokračujeme na Mníchov. Mesto je impozantné, výstavné, Olympiáda 1972 (je tu tieň vojny, palestínsky atentát na izraelských športovcov), ako stavbár mám cieľ vidieť olympijský štadión aj miesto mníchovskej Dohody, kupujem si malý kompaktný fotoaparát s motorickým prevíjaním za 70 DM, aby som si spravil spomienkové foto. Predavač sa usmieva a dáva mi pozornosť za nákup, jeden farebný 36 obrázkový kinofilm Grátis. Budova Dohody je dnes škola, divadelná a hudobná akadémia. Celodenná prechádzka je však únavná, je teplo, ideme sa okúpať do rieky Isar. Opäť som šokovaný čistotou rieky. Naše rieky sú vtedy plné odpadov, akéhosi slizu a bez rýb, čo neláka na osvieženie. Tu strčím nohy do vody a vôbec to nekĺže, nevidím vo vode žiadny odpad, sklo, plech od konzervy, či suda od nafty alebo farieb. Nedá sa to porovnať, naša pripravenosť na vojnu skončila ekologickou katastrofou. Dávame si záverečné pivo na kopci nad štadiónom (je to umelý kopec postavený z vojnových trosiek). Je 21,45hod. Majiteľ tu má malú pivárničku s terasou, slnečníky začína sklápať, záverečná s rozdielom, že náš slnečník nechá a pýta sa na naše prianie 15 minút pred ukončením. Má na výber šesť druhov sudového piva, dávame si svetlé v litrovom pohári, stojí sedem DM, 140Kčs. U nás by sme si dali 20x viac, pol litra stálo 3,50,-Kčs. Pokrivené obchodné vzťahy, dôvera v menu, má aj takéto výsledky. Informuje nás, že sa nemusíme ponáhľať, preťahujeme o pol hodinku a ideme do parku, kde sme si vyhliadli altánok na spánok. Je však už obsadený spravodlivo chrápajúcim Homelesákom. Nuž obsadzujeme trávnik. Ráno nás bodro zdraví, odomyká si lavičku s metlou a lopatkou a ide zametať park. Okoloidúci úradník s kufríkom si trhá konárik z rozkvitnutej čerešne a prechádzajúc okolo nás v spacákoch na karimatkách nám hovorí, aby sme sa nenechali rušiť.
Na koho som to vlastne mieril? Na týchto ľudí? Na koho treba mieriť v mieri? Na politikov čo sú závislí od volieb, sa voličskými hlasmi mieriť dá, kritikou a neustálym dohľadom, čo robia. Nemôžu znevažovať Zákon, strieľanie na nevinných civilistov vysvetľovať vetami, že sa to deje každý deň. Na politikov, čo si vybojujú Moc a Územia s ľuďmi akýchkoľvek národností, nemáte dosah, rušia jednostranne dohody, zmluvy, nedbajú na Zákon, Morálku ani ľudské práva. Vojenská sila prerastá politikom cez hlavu, kypí to, ako v hrnci neporiadnej gazdinke, keď je toho moc, potrebuje ventil, Vojnu. Posledná svetová pripravila o život 72 miliónov ľudí. Či to sú správne čísla, dnes nezaručia žiadne štatistiky, historici. V chaose horia archívy, ľudia sa ľahko strácajú. Zaručene vieme, že na konci života je smrť. Moja mama, má od dnes mesiac života, povedal lekár, to je príroda. Vojna prináša smrť každú sekundu. Vojna nepotrebuje žiadne Mc Donaldy, hlavne nie v Rusku. Preto ich teraz zatvárajú, aby ich po vojne otvárali s názvom Matrioška. Čo inak budú robiť ruskí (ohrození sú podľa vyhlásenia Moskvy len oni)muži a ženy, než orať, siať, plodiť deti, pracovať (možno aj podnikať, ak nezrušia súkromné vlastníctvo) stavať domy, ako sme im my postavili už v roku 1990-91 pri Moskve. Naši stavbári na aute Volga sa čudovali, že všetci už v Moskve jazdia na Mercedesoch, pomoc prišla. A ja sa teraz bojím ísť na Krym, kde bol ten slávny pioniersky Artek. Vraj zase potrebujem akúsi Doložku, či Vízum, čo znamená preverenie, či nie som náhodou špiónom, ktorý by chcel zistiť, ako sa robí tá slávna Ruská zmrzlina?
