Z výťahu vystúpilo dievčatko. Čo si taká smutná, ideš zo školy? Áno idem zo školy, nebaví ma chodiť do školy. Máme nového učiteľa. Zamyslel som sa, ako mi bolo, keď našu piatu triedu, ako aj ostatné rozhádzali, aby sa vytvorila samostatná trieda, pre jedného nového ambiciózneho učiteľa. Písal sa rok 1969. Učiteľ postúpil v kariére, prešiel previerkami, stal sa dokonca neskoršie riaditeľom, dostal dokonca svoju školu. Keby som ho nepoznal, ako suseda, keď sa nikto nedíva, ako dokáže pluť síru nenávisti. No videli ho, pristihli ho viacerí a obávali sa ho. Čo sa stane, ak dostane moc. Zatiaľ to boli drobnosti. Dostal hlavne profit, radikálne sa mu začala zlepšovať situácia. Nové auto malo byť dôkazom, vraj vždy. A čo učiteľ, aký bol? Zvykol som si na zmenu. Musel som, museli sme si. Život je plný zmien, zvykajte si. Poškuľoval som po starom kolektíve, závidel som im jarný výlet s pôvodným učiteľom. Nám nič nezorganizoval, ale predviedol mužský vzor sedemdesiatych normalizačných rokov v celej paráde aj s krikom na celú školu, akoby sme boli na jednom „buzerpľaci“.
Máme tu nového vrchného učiteľa. Už sa predviedol vo svojich blogoch. Kopol si do Václava Havla a do jeho Diela, ktoré dokonca nevidel ani neprečítal. V tom roku 2011 a deň po pohrebe, dokázal rozpútať vášne v diskutéroch nevídané, ktoré si pripomíname pri jeho vymenovaní za člena slovenskej vlády. Kedysi som videl slovenskú verziu divadelnej hry „Odcházení“. Nedalo mi, pozrel som si ju vo filmovej podobe znovu. Či som niečo neprehliadol na Havlovom diele, prečo sa novému slovenskému ministrovi školstva nepáčilo, hoci ho nevidel. Nič iné sa na hre alebo filme nedá vidieť, ako remeselne a dramaticky zvládnuté dielo, ktoré sa rozhodol svojho času dokonca režírovať, čo bol počin v jeho veku a trápeného chorobami, mimoriadny. Pri pohľade na výkon množstva kvalitných hercov vo vile Čerych na severovýchode Čiech v mestečku Česká Skalice, ide dokonca o reklamu na život, spoločnosť , spoluprácu a umenie. Keď si uvedomíme, že túto vilu majiteľom vrátili v roku 2000 a oni ju dali k dispozícii neziskovému združeniu, ktoré prispieva k obnove a rozvoju vidieka, k ochrane kultúrneho a prírodného dedičstva, aktivizuje občiansku spoločnosť, rozvíja cezhraničnú a medzinárodnú spoluprácu, nemám už daľších slov.
Je to paradox, krízu má vyriešiť človek, ktorý ju vlastne pomáha vytvárať svojimi postojmi, ktoré pripomínajú „normalizačné“ roky v školstve. Výzva slovenského trhu s funkciami bola vypočutá. Málokto verí na zázraky, ja verím, že raz príde doba, kedy aj v slovenskej vláde budú rozmýšľať, kto môže robiť ministra školstva, ktorý nečíta a nevidí.
