ktorá vraj vystrkuje rohy fašizmu.
Jelňa, mestečko s desaťtisíc obyvateľmi v Smolenskej oblasti Ruskej federácie. V azbuke je to „Ельня“, v latinke „Yelnya“.
1427 km z Martina do Jelne. Zostáva 382km do Moskvy.
Mladí ľudia idú do armády, vraj je to tam fajn, prestížne a dobre platená práca....zábery striedajú súčasné pohreby obetí, vyrovnané rakvy v červenom súkne so stuhou a znakmi štátu. Obete z Afganistanu, Čečenska aj vyhrabané kostry, väčšinou mladých ľudí z bitky v druhej svetovej vojne. Snorič s detektorom prehľadáva rôzne výkopy, okopy, zákopy, jamy po výbuchoch...Niekedy si nevie predstaviť, čo sa tam odohralo, obete ležia v plytkých hroboch.
Film je natočený dokumentárne s malými vstupmi rozhovorov s členmi jednej rodiny, otec vyhrabáva telá, zbrane, často funkčné granáty, ktoré dokázali v 50% zlyhať v rozhodujúcom potrebnom okamihu...Matka zaľúbená do Putina, vychováva zo svojej dcérky vlastenku, ktorá spieva bojové piesne, už vie držať zbraň, vie rýchlo rozobrať a zložiť svoju modernú zbraň, súťažia v nabíjaní, hrdo pokračovať v zabíjaní. Vraj ide len o obranu, Rusko je obkľúčené!
Oslavy, prejavy, vystavovanie fotografií obetí na transparentoch, v spomienkových knihách.
Otec je už dosť pripitý vodkou vzlyká, za čo vlastne bojovali, keď teraz s Putinom prežívajú, stále sú v zbrani a stále vedú vojny.
Kamera zaberá kamennú dosku, ako náhrobok, miesto s večným plameňom, na ktorej je text
“Na nikoho sa nezabúda
na nič sa nezabúda“,
v pozadí vidieť medzi stromami pravoslávny kostolík s pozlátenou cibuľou, červenou strechou a bielym múrom.
Komentátor spomína na Leva Nikolajeviča Tolstého, spisovateľa filozofa a realistu, neskoršie kresťanského anarchistu a pacifistu, jeho slová spred 150 rokmi o vojne, skúsenosti z krymskej vojny, trvala tri roky a dokázala pomenovať celý predmet sporu a dôvody, ako jeden nezmysel...Vojna je činom proti zdravému ľudskému rozumu. Dáte si tento termín do Google, pošle vás to do školy, základnej a mňa napadá, že by sme mali sa vrátiť na pieskovisko, a stačila by bitka o kýblik. Metafora je však v tom, že dnes je dosť kýblikov a vôbec nemusí byť bitka, ale stačí súťaž, ktorá bábovička je krajšia. Sme dospelí, takže po otvorení terás, stačí hodnotiť naše baby a už je večer a ideme spať.
Len s vojnou je spojená naša hrdosť, vlastenectvo a sláva. Započúvate sa do piesní, sú plné nostalgie, žiaľu ktorý rýchlo vystrieda mohutný zbor a z Kalinky je bojové „URááááááááááá!
Jednotné Rusko, strana pod vedením Putina kráča po vojenskej prehliadke, vedno ruka v ruke cez celú Moskvu.
My nežijeme, my prežívame, poťažká si otec rodiny. Ja viem Ty ma natáčaš, Ty si špión, chceš vedieť ako to je dnes v Rusku? Za toto sme nebojovali, za takýto život. Duchovia hrdinnej minulosti nedovolia žiť prítomnosť. Politická propaganda spolu s traumou, čo sa na tomto mieste odohrávalo za cenu nespočítaných obetí, obetovaných symbolicky Stalinovi, prechádza voľne do nenávisti k Západu, kde je vraj zasa fašizmus.
