Je isté, že štátnym sviatkom zostal tento deň u nás, od uzákonenia v roku 1919.
Tento deň v rôznych rokoch nastali významné udalosti, od postavenia Empair state buildingu, čo pre mňa roky znamenal najvyšší mrakodrap, nedosiahnuteľnú Ameriku, lebo sa tam cestovalo týždeň a nemal som tam aspoň mierne bohatého strýka, ako opisuje jeden mladý cestovateľ v časopise Vpřed, ktorý mi kedysi darovala moja pražská teta.
Tiež sa v roku 1953 spustilo vysielanie televízie na našom území. Tento krásny deň však končili aj protihabsburgské povstania Satmárskym mierom, kedysi v roku 305 sa v tento deň, vzdal moci cisár Dioklecián, ktorého letný palác, síce už len torzo, môžeme navštevovať v „blízkom“ Splite.
Tento deň je významný aj pre udalosť, s ktorou sú spájané najbližšie voľby. Pred 15timi rokmi, naša republika vstúpila do Európskej Únie.
Je paradoxom, ako idú a kandidujú do spoločného parlamentu ľudia, ktorý si dávajú do programu, vystúpenie z tohto zväzku. Mám predstavu, akoby ju chceli svojím pôsobením „navŕtať“ a nie zlepšiť. Dávať pokrokové, reformné a možno aj revolučné návrhy. Viac hláv, viac rozumu, sme kedysi mali porekadlo.
V každom prípade, je tento významný krok pred rokmi, pre našu malú krajinku, krokom k mieru a spoločnému prospešnému životu.
V roku 1945, prvý máj nastal po dni, oznámenej samovražde Adolfa Hitlera. Svet si na chvíľu vydýchol. Katastrofické rozkazy ničenia, akoby prestali platiť. Čerešne, jablone, orgovány...všetko začalo kvitnúť, akoby z nich vytryskol nový život. Ľudia si ešte chvíľu počkajú, ale o pár dní je v Európe podpísaná kapitulácia. Až dva dni sa podpisuje, ale platí, aj tá v réžii US ARMY alebo zopakovaná v réžii Červenej Armády.
Dnes platí, že si program vyberáme samy, sviatok nikto nemá chuť rušiť, ale veľa z nás pracuje. Aj moja zubárka dnes ordinuje a prosí na lístočku, aby budovu nikto nezatváral.
Žijeme dobu, kedy sa pojmy a významy, akosi strácajú, už nikto nevie, čo je poriadna práca, čo je robota, čo je služba, čo je prax, čo sú vedomosti, čo je kontinuita, čo je úctivosť voči udalostiam, čo sú záväzky, čo je sociálna spravodlivosť, čo je fašizmus, čo je nacionalizmus, čo je šovinizmus, liberalizmus, čo je Ústava, čo je Zákon, Vyhláška, čo je uznesenie vlády, čo je nedotknuteľnosť obydlia, čo je prísaha, čo je vlasť, čo je národ, čo je ľud, čo je človek a prečo má byť mierové a diplomatické riešenie, ako prvý výdobytok modernej civilizácie.
Nie, že by mi bolo clivo, za dobou, kedy sme museli navrhovať alegorické vozy s najkvalitnejším heslom, „So Sovietskym zväzom na večné časy“ napísanom na transparente, umiestnenom na valníku s dvoma betónovými panelmi. Alebo, že by som mal ešte chuť, niesť nejaké papierové hlavy Marxa, Lenina, Brežneva či Husáka a kričať na slávu jednej strane, ktorá si dala do Ústavy patent na svoju vedúcu úlohu, keďže jediným cieľom mužov a žien, kráčajúcim niekedy až bežiac pred tribúnou, bolo rýchlo vrátiť tieto heslá späť do skladu, aby si konečne mohli ísť konečne vypiť. Závidelo sa tým, čo už mohli piť, lebo si doniesli od lekára potvrdenie, že nič nemôžu nosiť.
Veru ten guláš, čo dnes varia súčasní politici a výkonní prokurátori z pojmov, je nestráviteľný dojem, že sa nič nezmenilo, len ulice sa hanbou z politiky vyprázdnili, lebo fašizmus si s nacionalizmom stále podáva ruky, ako Stalin s Hitlerom, keď útočili na Poľsko, Litvu, Lotyšsko, Estónsko, Fínsko a Francúzsko. Vtedy sa už zabudlo na Španielsko, Etiópiu, Rakúsko a Československo, kým ich nezobudilo dunenie diel pri Moskve.
koSkresľovanie inform
