Pozerám von, sneží. Rozkvitli biele chryzantémy. Nápisy na cestách, chodníkoch a námestiach sú preč. Voda písmo rozmočila, odplavila, režim klamu zostáva.
Správy o 28 bodovom pláne pre ukončenie vojny na Ukrajine sú nepriaznivé, vynucovaná kapitulácia napadnutej krajiny, pripomína neslávnu Mníchovskú dohodu. Ak by to malo platiť, US prezident by začal veliť obludnej lži, ktorej už možno uveril.
Od roku 1989, kedy padla „železná opona“, svet dvoch znepriatelených blokov demobilizoval na základe zmluvy CFE-Zmluve o konvenčných ozbrojených silách v Európe.
Bola jednou z najdôležitejších zmlúv v histórii, ako „uholný kameň európskej bezpečnosti“. Mala odstrániť nebezpečie prekvapivého útoku. Tisíce tankov a diel bolo zničených.
V Rusku nastúpil do funkcie premiéra v auguste roku 1999 „Malý mocný muž“ a začal provokovať riadenými bombovými útokmi na bytovky v Dagestane a v Rusku. Do konca roka sa stal populárny, lebo vraj tvrdo zakročil.
Tance v Čečensku vrcholili úplnou deštrukciou mesta Grozného, boje končia až v roku 2009, no on sa stáva prezidentom Ruska. Od roku 1999 doteraz, na Medvedeva zabudnite, to je len maskot vojnovej atomovej olympiády!
Útočí na Gruzínsko, Moldavsko, stojí ako „voš“ v Podnestersku, ako aj v Kaliningrade. Čaká na príležitosť!
Zmluva CFE je minulosť. Rusko napreduje, každý deň urobí niekde postupný krok. Vždy má dôvod k agresii, stáva sa z neho „nový Ivan Hrozný“.
Čomu sa tu dá veriť? Je to len hra so slovami, už žiadna písomná zmluva neplatí.
Európa je ohrozená, ničiacou beštiou! Potrebujem sa vrátiť na tvrdú Zem.
Púšťam si film Záhrada od Martina Šulíka s Romanom Luknárom v hlavnej postave, ktorá rieši svoje problémy, o ktorých je dobré mlčať. Inšpirované slávnym citátom z Traktátu Ludwiga Wittgensteina „O čom nemožno hovoriť, o tom treba mlčať.“
Poetický film, kde otca hrá Marián Labuda a syna Roman Luknár. V malom byte, v meste sa tisnú s otcovou krajčírskou dielňou, kde meranie postavy žien, zadáva príležitosť k erotickým hrám, je tam tesno, ako často v bytoch v meste.
Roman tam hrá učiteľa. Odchádza z mesta k dedovi, ktorý mu zanechal záhradu na samote, kdesi na kopaniciach pri Myjave alebo lazoch, ktoré sú bližšie k stredu Zeme pri Detve, lebo sa viac vypaľovali.
Záhrada so stromami a tajomne písanou knihou, ktorá sa dá čítať len so zrkadlom. V knihe je mapa, ktorá udáva miesto, kde je zakopaná fľaša-stará slivovica. Roman ju nájde a vykope. Po vypití prichádza postava starého filozofa Wittgensteina, ktorá mu radí, ako z problémov. Že to je ako v miestnosti, ktorú chcete opustiť, ale okno je privysoko, komín priúzky, ale keď sa rozhliadnete vidíte, že dvere sú stále otvorené a môžete miestnosť opustiť.
Dom je zanedbaný, ale skrýva pravdivý obraz sveta, kde sa Marián Labuda pýta dve otázky svojho syna, keď prichádza do záhrady a uprostred stojí Roman s nabielenými nohavicami a ohradený pletivom, aby ho srnky a zajace neokusovali: „Kto som? Môj otec odpovedá syn. Kto si Ty? Strom, odpovedá Roman, ktorý už vie, že sú veci tak, ako majú byť.
Rozdať svoj majetok, učiť ísť na vidiek a pracovať ako záhradník, to urobil slávny filozof 20 storočia, dotkol sa Zeme.
Kriedová revolúcia je legálny odpor novej generácie. Mladí študenti sa zorientovali vo vlne infovojny, realizovaného násilia a denných hrozieb.
Vzali kriedy, čo vždy sú po ruke a písali:
Kriedová novembrová vlna. Krieda is Good. Jano pokračuj! Kriedoplachosť strach z pravdy. Krieda nie je zločin. Chceme dobrú vládu Fico má výpoveď, aj Kufy, Fajty, Taraby, Eštoky, Huliaky, Šimky, Takáče, Kotláre, Gašpare na Gašpara bez Gašpara. Všetci chceme žiť. Nezastavme náš rast. Nech máme krásny aj nový rok. Sme za spravodlivosť pre ľudí. Srdce mať na pravom mieste. Nech nás sprevádza pokora a láska. Mať právo byť na správnej ceste. Chceme byť počutý. Ľúbime sa. Máme právo názora. Všetci chceme to isté, byť v bezpečí a môcť milovať. Učíme sa s láskou a voľnosťou, nie nenávisťou a totalitou. Dosť bolo nenávisti.
Kým to bolí, už len boli, ale dotkli sa Zeme.
