Ak nemáte kde zaparkovať, môžete pred krematóriom, je to symbolické.
Žijeme dobu, kedy smrť aj vraky prinášajú záujem. Nemusíme sa za zvedavosť hanbiť, dokonca sa môžeme dovzdelať, ako to bolo s ovládnutím morí, ciest, obchodu.
Som už vo veku, kedy sa mi všetko zo školy len marí, ako vzdialené učebné osnovy. Ale ak si niečo pamätám, bolo nám to podávané nie so štipkou ale určite s mechom vrecovatým plným nenávistnej ideológie proti hnusným imperialistom, čo chceli ovládnuť svet.
Para pomáhala svet priemyslu rozhýbať, dokonca urýchliť, lebo nahradila podstatnú drinu. Aj lode začala poháňať, kyvadlová doprava cez Atlantik lákala. Cestujúcich bolo neúrekom, svet sa rozhýbal cez celé 19 storočie a napokon začalo 20te s elektrikou, chladničkami, kinom, výťahmi. Lístok v tretej triede zlacnel na 40 USD čo je dnešných 900. Na 700 cestujúcich boli síce len dve vane, ale predsa ľudia viac vydržali, nejaký smrádoček ich nerozhádzal. Boli zvyknutí, na kravy, chlievy, hnoj.
Hlad vyháňal ľudí za lepším životom. Najmä ak propaganda a šikovní predajcovia „šífkarty“ sľubovali „americký sen s prvým pomarančom v tretej triede v živote“.
Zo Slovenska, teda vtedy horného Uhorska s hlavným mestom v Budapešti, odišlo skoro pol milióna ľudí, aj kompletných rodín, s remeselníkmi čo si niesli svoju pílku zlodejku, aj takú vytiahli z vraku ležiaceho 3800m pod hladinou, kde je tlak a mikróby čo žerú respektíve dýchajú železo a vrak sa prírodne stráca.
Začiatok výstavy je o stavbe tejto významnej lode, ktorá iba raz vyplávala a len 400 námornych míľ od cieľa v NYC stroskotala. Uviesť taký kolos dlhý 270m o výtlaku 52 310ton do pohybu znamenal, mať dostatok uhlia na palube. Kurátor výstavy nám píše, že loď mala problém zohnať dostatok uhlia, kedže baníci štrajkovali. Napriek problémom, zohnali uhlie a loď vyplávala s 5 892 tonami čo je tak spotreba 3000 rodinných domov vo vykurovacej sezóne na jednu jednosmernú jazdu.
Mňa fascinuje, koľko energie a úsilia museli stavitelia lode vyvinúť, aby tu krásavicu postavili, vybavili, a poverili vyššieho dôstojníka Comodora Edwarda J.Smitha, aby velil jej prvej plavbe.
Bol to priekopník a jeho obeť spolu s ostatnými nezvestnými nebola márna. Už nikdy sa podobný stret s ľadovcom nestal a plavba bola bezpečná, až kým opäť nevypukli vojny o Atlantik, ale to bolo ešte ďaleko k U-Bootom a iným hrdinným námorníkom. To už mali všetky hliadky dostatok ďalekohľadov a okrem elektrického osvetlenia v jedálňach schodištiach, už bol aj reflektor na hornej palube, a lepšie vybavenie v rádiovej miestnosti pre prípadný SOS Save our Souls či MAY DAY.
Myslím, že aj tento príbeh dáva nádej, že Západ vie sa poučiť, riešiť, prežije aj dnešné krízy, ktoré vyvolala geopolitická katastrofa v Rusku a že Amerika si urobí poriadok v krajine, aby nezostala v hanbe, ako kedysi UK a Francúzsko v Mníchove.
A opúšťajúc výstavu, nezabudnite na slová írskeho filozofa Jacka Fostera "Všetci sme pasažieri na Titanicu".
