Máme šťastie. Zaujímali sa o nás vždy, o našu krajinu, ľudí. Zaznamenali sa udalosti, opísali v jazykoch, v ktorých sa vedelo a dalo opísať. Latinsky, hlaholikou, slovenčinou s rôznymi miestnymi dialektami a vplyvmi susedných jazykov, česky, maďarsky, nemecky, rusínsky, rómsky, jidiš a iné si doplnia historici. Fotografie, film, zvuk. Výrazne zaznamenával, našu nedávnu, ustálenú slovenskú kultúru žitia a bytia. Bol to napríklad Karel Plicka. Pred druhou svetovou vojnou, aj po nej. Už aj jeho žiaci. Blízkosť českého jazyka, spoločný štát, Slovensko rástlo, po všetkých stránkach bohatlo. Ľudia, krajina, ošatenie, spôsob obživy, rozvoj dopravy, školstva, materiálneho vybavenia. Môžem povedať, že vývoj sa určite, každej rodiny nielen dotkol, ale ju aj menil. Rozvoj po roku 1990, samostatný štát, telekomunikačné možnosti, cestovanie, život v rámci Európy so spoločnou menou, bezhotovostnými platbami, podnikaním naprieč celým svetom. Spoločnosť, sa ocitla, doslova v pozemskom raji. Trochu úsilia a môžete poznávať, užívať, plody Zeme.
Starosť o našu dušu, je tu však stále. Zo všetkých strán, sa na nás valia požiadavky, povinnosti, starosti. Platíme nielen peniazmi, cenu za materiálny pokrok. O všetko sa treba starať. Sú hranice, ktoré každý pocíti. Náš čas je vymeraný, naše sily, sú obmedzené. Radi veci, povinnosti, zhadzujeme na druhých. Nech sa oni starajú. Nech oni stoja za pultom, nech to skrátka, oni urobia.
Zatvoriť obchody? Niekto v tom má jasno. Chceme byť doma, s rodinou, nie behať po nákupoch. Neviem, prečo sa stále spomínajú len obchody, keď tu ide aj o služby a tiež povinné služby. Máme predsa inštitúciu, štát. Je to náš štát, ako nutné zlo. Netreba zabúdať, že nie je naviazaný na žiadnu ideológiu. Máme slobodu voľby. Je však nutné sa oň starať. 30% chodí voliť s rozmyslom, 30% volí intuitívne a 30%, je to úplne jedno, čo bude, myslia len na seba. 10% obyvateľstva nevie, že môže aj voliť.
Kedysi som stretol nášho obľúbeného farára v obchode. Supermarket, ten najväčší. Bolo tesne po otvorení, keď sme v ňom chodili, ako na výstave. Nevediac sa nabažiť dostatku rôzneho tovaru. Niektoré boli aj menej kvalitné, ako sa neskoršie zistilo, ale boli skvele zabalené a hlavne, všade bol úžasný poriadok. Upratané, prehľadne označené regále. Zrazu, ma niekto pozoruje. Pozdravili sme sa. Pýta sa! Našiel ste, čo ste potreboval?! A hneď šiel ďalej. Asi zachytil, moje vyvalené pohľady na tovar. Pocítil som hanbu, že sa tam už dlho zdržujem, v koši som vlastne nemal nič, ani som ho vlastne nemal, aby ma nezaťažoval.
Mal by som sa venovať rodine! Z obchodu, čo najskôr vypadnúť. Bola to výzva, upozornenie. Stále sme pod dohľadom.
Lákadiel je veľa. Môžeme si viac dovoliť. No výsledky sú smutné. Rozvodovosť je vysoká. Tradičná rodina, je už skoro, ako muzeálny archetyp. Boli časy, spoločného hospodárstva, tradícií. Chlap mal postaviť dom, urobiť syna, zasadiť strom. Pole sa dalo zdediť, kúpiť, či dostať od zemepána, ak mal človek šťastie, žiť počas reforiem. Zemepán sa občas plesol po vrecku a postavil chrám uprostred dediny. Nastal čas duchovného rozvoja.
Naša doba je o kúsok v čase posunutá. Priniesla rozvoj priemyslu, služieb, možností vyžitia, ale hlavne, zásadných zmien v komunikácii. Rodina teraz, ak chce slušne žiť, musia pracovať všetci. Otec, matka, dospelé deti. Často sa dochádza za prácou. Tradičná nedeľa, sa stala tiež, už len sporadickým sviatkom, hlavne tá s nedeľným obedom pri spoločnom stole. Slepačím vývarom, voňajúcim rezňom, zemiakovou kašou, či uhorkovým šalátom na sladkokyslo.
Skôr sa dnes ľudia dokážu stretnúť, až večer alebo raz v týždni, či dokonca v mesiaci.
Od malička, má každý člen, svoje záujmy a môže ich ľubovolne rozvíjať. Dnes je toho na výber, požehnane. Mali by sme byť vďační, za toľko možností a slobodu voľby. No nezabúdajme, na naše spoločné priority. Rodina, je prirodzený stav, ktorý sa v čase a okolnostiach, neustále mení. Akú chce mať človek rodinu, musí sám chcieť. Usilovať sa o zázemie, veľkosť, počty členov, starať sa, vychovávať, zaujímať sa o dušu svojich členov. Inak sa to vymkne z rúk, ľudovo povedané a z členov máme ovečky, ktoré odláka, niekto iný do svojho košiara. To je stará a osvedčená metóda, ktorá sa stala v čase boja o dušu, stále dodržiavanou tradíciou.
Rodina, aj keď sa tu tlačia výrazy do zbierky zákonov, že ide len o muža a ženu, je už tradične a často, aj žena s deťmi, muž s deťmi. Žena alebo muž a starí rodičia. Je veľa ľudí, čo žije osamelo alebo len v partnerských zväzkoch. Z rôznych dôvodov. Dnes na počtoch, až tak nezáleží. Je potrebné ctiť, aby sme žili v harmónii duše a prírody. Zvyky a tradície, môžeme uchovávať, ale pokrok, sa už len tak zvrátiť nedá.
Svet je stále rozdeľovaný, nielen hranicami. Aj keď sa snažia demokraciu a ľudské práva, šíriť už tisícročia, zostáva obraz rodiny, pohľad a zvykové práva na oddych a práva žien, vo svete rôzny. Práva mužov, sú stále rovnaké, ak sú víťazi.
Obraz rodiny 1-Jozef s jednou Máriou a jediným dieťaťom, Ježišom. Narodený v jaskyni, nepoznal svojho deda a nikdy neoddychoval. Mal predsa pred sebou, ešte veľa práce. Stále je tu, s nami a pomáha, kde sa dá. Poznáte to.
Obraz rodiny 2-Jozef s troma Máriami a desiatimi deťmi, narodené na cestách, poznajúce niekoľko dedov, stále v pohybe v boji o miesto a život. Nevie, či má oddychovať v sobotu alebo až v nedeľu, stále je tu strach z nepriateľa. Väčšinou prežívajú ženy, muži sú vzácni, ale majú neskutočný zmysel pre humor.
Obraz rodiny 3-Jozef spomína na Máriu so svojimi priateľmi, stavia chrámy, vyzdobené spomienkami na utrpenie, nemá oficiálne deti a tvári sa, že v nedeľu oddychuje.
Obraz rodiny 4-Jozef spomína na Máriu so svojimi priateľmi, stavia chrámy, domy, obrába zem, má oficiálne deti a netvári sa, že v nedeľu oddychuje, kultúra je náročná, skúša divadlo.
Obraz rodiny 5-Jozef spomína na Máriu so svojimi priateľmi, chrámy sú postavené, domy sa zmenili na mestá, obrába zem a časť planéty, nechal pre golfové cluby, má oficiálne aj neoficiálne deti a netvári sa, že v nedeľu oddychuje, spojil sobotu s nedeľou. Nazval spojené dva dni, víkendom. Kultúra je náročná, pondelky sú väčšinou modré, až utorok je triezvy.
Obraz rodiny 6-Jozef spomína na Máriu so svojimi priateľmi vo svojich hradoch s TV obrazovkami v každom kúte, chrámy sú opustené, mestá sa zmenili na zábavné a nákupné centrá, roboty obrábajú zem podľa GPS, je stále čo jesť, nastal svetový mier, deti sa rodia podľa želania, nedeľa je každý deň, už sa neoddychuje, nikto sa nenudí, ale ani nedotýka. Všetci pochopili, kde je koniec.
Obraz rodiny 7-Jozef spomína na Máriu so svojimi priateľmi vo svojich zámkoch s TV obrazovkami v každom kúte aj na tele a duchu, chrámy a parlamenty sú múzeá, mestá sa zmenili na veľkomestá s mrakodrapmi a podzemnými systémami, roboty nás ovládajú a vykonávajú všetku prácu, dokonca sú kreatívne. Deti sa rodia podľa zákonov prírody a ľudia si vzájomne pomáhajú s výchovou. Knihy si môžete požičať a vrátiť, kde chcete, stále je ich dostatok v každom mieste planéty. Sú to spomienky na parlamentnú demokraciu, ktorá porazila každú diktatúru a obmedzené myslenie. Nedeľa zostala už každý deň, počasie sa strieda, ale už nie sú žiadne hurikány, tsunami, zemetrasenia ani záplavy. Vírusy, baktérie dostali meno, sú pod absolútnou kontrolou. Všetci pochopili, kde je začiatok a koniec.
