Počúvam zorientovaného Arpáda Soltésza v rozhovore s Barborou Tachecí na Českom rozhlase v relácii Osobnosti plus, kde Arpád formuluje osudovú vetu o súčasnom Slovensku ako „Skončený príbeh“ po tom ako prebieha kultúrna revolúcia a právny štát je pre Slovákov strašiakom. Máme ešte čas? Podľa Arpáda už nemáme čas. Budú ešte slobodné voľby? Je o čo bojovať a s kým, máme ešte priateľov mimo republiky, keď nás Rusko stále považuje za nepriateľa a Fica za zradcu? Dokedy budú novinári na Slovensku slobodní? Dokedy budú trvať „dočasné“ aliancie ktoré naformuloval Orbán a dokedy bude trvať tretia svetová vojna, ktorú Putin rozpútal a zapojil do nej už aj iné štáty a cudzích pravidelných vojakov?
Neverí, že 15 000 ľudí v Bratislave z 10.1.2025, bude stačiť ako prejavený legálny odpor proti Ficovi, ktorý sám jednal v Moskve s Putinom a nič o tom doteraz nevieme. Dokázané je klamanie o súkromnej ceste, ktorá sa mení na pracovnú a plynovú podľa osobnej potreby politika Fica. Ak toto nie je dôvod na jeho odstúpenie, potom Slovenská republika a demokratické zriadenie skutočne prakticky skončilo. Môže si dovoliť všetko a nikto mu nebude brániť?
Fico sa cíti podľa Arpáda ako „vyvolený od Boha“, prežil atentát, stíhanie, odpočúvanie, politické dno po vražde Jána Kuciaka so snúbenicou tesne pred svatbou, čo zatriaslo Slovenskom viac, ako tieto jeho cesty a smerovanie politiky na diktátorský východ, zahmlievané politikou na všetky štyri svetové strany.
Petr Pithart v roku 1968 píše v Londýne prácu, ktorá neskoršie v roku 1990 vychádza s názvom Obrana politiky“ a demokracie. Film Vlny ašpirujúci na Oskara, zobrazuje atmosféru a možnosti v dobovom Československu, ako možno robiť politiku, ktorá často nesklame.
Vieme že to bol pokus o demokraciu, ktorý „stalinisti“ vždy dokážu nazvať pokusom o prevrat a navrátenie majetkov, hoci išlo len o „Dvetisíc kritických slov“, ako sa o ten majetok starať a zveľaďovať ho odborne. Komunistická strana sa však nevzdávala rozhodujúcej moci a závistlivo zmeny zadusila, spálila knihy, napísala Poučenia, ale ľudia si zapamätali a vydržali a začali žiť skutočne slobodne a bezpečne v EÚ a NATO.
Dá sa ešte niečo dnes uhasiť? Dá, preto vznikol aj tento môj komentár a pretože mladý úspešný matematik Simon Omaník nepodal úspešne ruku falošnému prezidentovi Pellegrínimu a herečka Zdenka Studenková odmietla v tomto stave nekultúrnosti prevziať ocenenie svojej životnej práce. Chápem aj Juraja Kukuru, ktorý hovorí že kultúra potrebuje slobodu ako to On potreboval povedať pri ocenenej príležitosti.
Dá pretože práve informuje spojená opozícia z ktorej má Fico hrôzu, že podáva návrh na vyslovenie nedôvery tejto už potvrdenej zločinnej vláde, ktorá sa nás snaží obalamutiť ako malé deti rečičkami.
Slová Arpáda Soltesza sa ma dotýkajú bytostne ako človeka, ktorý má rád túto Krajinku. Mal som viac možností žiť mimo Slovenska, ale vždy som sa vrátil a dokonca mám dojem, že svojím príkladom som vrátil viac ľudí domov do svojich rodných Domov.
Je to neustály zápas o život, aj keď dnes to vyzerá na autokraciu v praxi! „Stabilitu“, ako o tom básnil Róbert Kaliňák v nedeľu redaktorom povýšený na kumulovaného ministra obrany a vnútra, tejto vlády robia „nesamostatní“ poslanci vo väčšine, blokujú túto politiku, chránia svojich ľudí aj keď spáchali zločiny, premlčiavajú, nepodávajú trestné oznámenia a zneužívajú funkcie, lebo môžu všetko?
Nie nemôžu, zločiny ich dobehnú ako ich lož! Skôr či neskôr. Je pravdou, že to všetko bude tento falošný „Národnoštátny záujem“ stáť veľmi veľa síl a prostriedkov, ktoré mohli byť vynaložené na život a nie na smrť, ktorá číha na dlhom Ukrajinskom fronte z viny obvineného Putina, ktorý mimochodom zradu nikdy neodpúšťa!
