Projekt je financovaný z eurofondov. Po dvoch rokoch ho prepustili, lebo by ho museli natrvalo zamestnať, hovorí. Projekt však pokračuje, bol predlžený. Pýtam sa ho, či si opäť dal žiadosť. Zatiaľ nič nezohnal. Ani v sociálnych podnikoch, ani pre štát, ako to bolo doteraz.
Martin má telesné postihnutie. Napriek tomu sa s ním dá rozprávať, riadne chápe veci. Naučil som sa mu rozumieť, aj keď zo začiatku som mal problém, lebo reč je trhaná s vysokým tónom. Časom som si zvykol a už mi to nevadí. Jeho problém ma zaujal.
V podstate som sa v ňom videl, napriek tomu, že som sa mladý cítil telesne zdravý a napokon aj dravý po robote.
Bola s nami v jednej miestnosti pani, hovorí dajte si pozor aby ste sa nešmykli, stieram podlahu. Áno vidím riadite, ste riaditeľka. Nesmejte sa, hovorím to vážne. Prečo by ste nemohla byť. No kedysi som chcela, mohla som, ale nakoniec som do Ameriky nešla a už nepôjdem. Mám príbuzných v Kanade a tí hovoria, že teraz to už nie je tak, ako v minulosti. Je tam ťažší život.
Hovorím, ja som bol v roku 2008. Ona, to boli ešte dobré časy. No neviem, ja som vtedy pozrel na noviny a tam titulok na prvej strane NYT ako päsť, mínus 100.000 pracovných miest.
Už mám 17 ročnú dcéru hovorí. Pýtam sa, či už má tetovanie? Áno, motýľa. A kde to má, na predlaktí ukazuje. Viete hormóny, už sa okolo nej točia chlapci. Ona ešte nemá rozum. Mám obavu z tejto generácie hovorí.
Ja: Prečo?
Ona: Je ťažká doba. Rada by som žila v minulosti.
Ja: Kedy, v stredoveku?
Ona: Nie, ale tak v roku 1985 v socializme. Bolo dobre!
Ja: Prečo? Koľko ste mala rokov, keď sa to zlomilo?
Ona: To by ste potom vedel všetko vyrátať.
Ja: V roku 1985 ste mohla mať tak päť rokov, veď ste nič nemohla zažiť a uvedomiť si v tom veku, aby ste vedela, ako bolo a či „dobre?“.
Ona: Počula som z rozprávania. Fungovala morálka a duálne vzdelávanie.
Ja: Vy viete čo je duálne vzdelávanie?
Ona: Áno, chodili žiaci po teórii striedavo do praxe.
Ja: Veď áno, aj na zemiakové brigády, niekedy aj tri mesiace. Kým sa to nepozbieralo, aby sme nehladovali v zime. Keď pršalo, čakalo sa. Ja som nečakal, šiel som do divadla. Do Žiliny prišiel z Prahy Semafor. To mi nemohlo ujsť. Hrali „Kyticu“ od Erbena. Vodníka tam hral Pepa Dvořák. Pred divadlom stál vtedy Peugeot s pražskou značkou, myslel som, že patril Jiřímu Suchému. Môj obľúbený básnik, herec a režisér. So Šlitrom viedli dlho duo, spev a klavír. Na svadobnej ceste som manželku zaviedol do starého kina s klenbami v českom mestečku so zámkom Humprecht, Sobotka. Tam dávali film „Kdyby tisíc klarinetú“, podarený filmový muzikál.
Ona: S Vami by sa dalo dlho hovoriť, ale už musím ďalej riadiť. Odchádza.
S Martinom sa ešte chvíľu bavím na tému hľadania práce a spomínam, ako nám po škole dali na chrbát veľké R, ako robotník, potom vojna rok v Českom meste Tábor, kedy sme mierili na imperialistu a ako nám imperialista strelil do kapusty, takže bolo len knedlo a vepřo.
Zažil som vlastne najťažšie roky studenej vojny 1982-1983 hovorím, umiera Brežnev, umiera Andropov, je vojnová panika v novembri 1983, ako pri cvičení Able Archer 83 simulovali jadrový útok a prechod na jadrovú vojnu. Moskva zobrala cvičenie supervážne tak, že zdvihla do vzduchu všetky jadrové sily umiestnené v prvej línii. Mohla nastať totálna strata kontroly. To bola najvyššia previerka, čo dokážu dezinformácie. Rozpútať jadrovú sebevraždu, chybou človeka. Je známe, že planéta by zostala v mraku prachu a rádioaktívneho smrtonosného spadu, ktorý by rozpútal ďalšiu dobu ľadovú.
Našťastie prišiel rok 1989 a nastal pád berlínskeho múru a čas mieru. Hovorím vtedy som mal ešte na chrbte písmeno T, čo značilo THP pracovník, čo vraj nič nevyrába, len má zabezpečiť peniaze. Napríklad ja vtedy, deväť miliónový mesačný obrat. Naplánovať, objednať, odovzdať a prevziať stavenisko, spočítať obrat, uzavrieť, zahlásiť aj pre štatistiku prípadne nedokončenosť v prípade rozkradnutia celých bytových jadier, čo bol častý jav, doobjednať navyše práce, rozpočtovať dodatok.
Mzdy boli nízke, čo nás „T“ nútilo hľadať si rôzne brigády, vycvičili nás hľadať si prácu včas, hovorím mu.
V roku 1990 už bola živnosť, takže to bola lepšia možnosť, ako sa predať. No veľa ľudí sa nechalo napáliť, faktúry im nepreplatili. Oni doslova patologicky zanevreli na súčasný systém. V čase nadšenia vozili všade portrét „Havla na hrad“ a dnes po ňom dupú, vyťahujú aj vymyslený smrad. Dnes si nechávajú na chrbát tetovať, veru aj tu na Slovensku jedno veľké „Z“!
Objavujú „brata Slovana“ a napriek šialenému zabíjaniu na Ukrajine, Zlu podávajú ruku na čele s Ficom.
Čo sa to deje s ľuďmi, keď volia obludy, čo im vo funkcii šľahnú do očí, že dnes nie sú ich partnermi, ak nie sú politici?
Ešte sa chvíľu ovládajú, aby nevyslovili to po čom túžia. Zotročiť nás, ako to vedeli komunisti! Ich slovné obraty, keď chcú zlikvidovať opozíciu zrušením opozičných strán z dôvodu, že je ich priveľa, je rušením demokracie a vydobytej slobody.
Martin počúva, čo mu všetko hovorím. On túži pracovať, chcel by byť trvalou oporou v pedagogickom procese.
Zatiaľ čo Richter zo Smeru hovorí o posvätnom Prvom máji v programe Braňa Závodského na Exprese, ako sviatku práce, Martin píše žiadosti o prácu do programu financovaného Európskou Úniou. Richter sa zaklína slovíčkami, ako fanatický propagandista v čase, kedy sa prevaľuje jedna kauza za druhou, kedy sociálne podniky v čase ich vlády, slúžia ako práčka európskych peňazí a ďalšia konsolidácia je náhradou pre ich trápne štátne rozkrádačky, kedy všetko zvaľujú na bývalé vlády, ľudí a podniky.
Krajinou sa šíri pesimizmus a mladí študenti, vraj až 20% čo je 10x viac ako priemer Únie, sa nechcú vracať domov. Píšu sa knihy, kde sa rozoberá téma, ako a prečo Slovensko vyzerá ako „nabúraná krajina“.
Držím Martinovi palec, aby ho znova zobrali do práce, ktorá mu ako sám hovorí, sadla.
