Včera stratil dôveru vo svoju rovnováhu, mladý chlapec. Zakopol a zlomil si ruku. Šok! So zaťom, ho vidíme zmätočne poskakovať na okraji cesty, zastavujeme, poskytujeme prvú pomoc, tíšime bolesť, poskytujeme oporu, čím sa dá. Nemáme vodu, bledosť a zmätenosť svedčí o prítomnosti šoku a následné vyschnutie v hrdle, o zvyšovaní reakcie na stúpajúcu bolesť. Zháňam vodu, deku, zastavujem auto s dvoma ženami, nič nemajú, druhé spomalí, ale nezastaví, tretí sadajú do auta vo svojej garáži, nemajú vraj nič (hádam ani lekárničku), bežím k pani, čo venčí psíka (vyzerá skôr, ako mačička), je to lekárka, prizná povolanie, keď z pár slov pochopí situáciu, donesie vodu, aj deku. Chlapca prikrývame termofóliou z lekárničky a deku mu dávame pod chrbát, na radu lekárky. Pýtam sa ho, je Ti teplo? Hovorí, že už áno. Šok ustupuje, ak sa správne postupuje. Sanitka je na ceste, prišla rýchlo, až z Kraľovian. Dnes prišlo zaťovi poďakovanie. Chlapec je ošetrený, zlomeninu zadrôtovali a rodičia ďakujú, aspoň krátkou správou na telefónne číslo, ktoré sme im nechali, ak by bolo treba svedčiť o udalosti.
V posledných dňoch, Slovensko očakávalo rozsudok vo veci dvojnásobnej vraždy mladých ľudí. A to sa týka dôvery a rovnováhy slepej spravodlivosti, ako nám to tradícia váženia dôkazov, ukazuje v podobe známej sochy, oslepenej ženy, držiacej misky váh, dosť vysoko, aby sme ich riadne videli. Mladého novinára a archeologičky.
Čo nás pri procese, proti organizovanej skupine, sprevádzalo? Dôkazy stačia na vykonávateľov, šoférov a sprostredkovateľov. Tie isté, však už nie, proti dvom obvineným v rade objednávky? Vedia svoje. Zaryté mlčanie. Reakcie sú rôzne, vraj to bol útok na vládu, provokácia. Analyzujú. Veď dnes je vražda „bežná“, ak sa vraždí, tak sa už nenechávajú stopy, ani telo obete. Toto bola určite provokácia a platená zo zahraničia, nahovárajú nám rôzni súkromní bádatelia, ktorí pletu z podobných príbehov, riadny guláš a namáčajú v ňom ďalších novinárov.
Zostavený policajný tím, vyšetroval, bol zastavený. Vraj dôkazov je dosť, už stačí a spis rozdeliť! Čo keby to zosnovali susedia z jedného domu? Zvláštny rozkaz a máme tu opäť stratu dôvery a čudný rozsudok, kedy poväčšinou, normálne strácame rovnováhu.
Objednávateľ nie je, ale reakcií je dosť, hlavne politických. Jedni rešpektujú rozhodnutie, delenie moci a druhí použijú silné výrazy. Môžu, jedni to majú v popise práce a druhí využijú slobodu prejavu.
Slepá nenávisť, zverejňovanie spisu počas procesu, mediálne lynčovanie sudcov. Výrazy použil poslanec Fico v stanovisku k rozsudku. Občan Fico však „lynčuje“ novinárov, ešte aj inými výrazmi, už veľmi dlho. Okamžite všetko sám na svojom blogu alebo v iných médiách, medializuje. Vie, že žije v republike a využíva to. Čo to teraz je? Je to vojna vyjadrení a kontra vyjadrení, stanovísk, postojov? Obliekol si modrú vestičku, modrú kravatu, bielu košeľu, pôsobí oddýchnuto, kruhy spod očí sa stratili a obvyklej červenej sa vyhol. Aktéri, ktorí boli vo veci IN, podľa Thremy, vraj nežijú vo vzduchoprázdne a snažia sa rýchlo vyviniť, že oni s prípadom nemali nič. Mohli k tomu dodať, iba ak nešlo o ich peniaze. V tom prípade, strácajú rovnováhu, rozum aj dôveru vo vlastnej rodine.
Po šoku z vyhlásenia, vraj zúrivej reakcii ľudí, potrebuje tento štát, určite Prvú pomoc. Ak má byť účinná, veľmi Rýchlo. Pomáhaj a chráň, by stačilo, keby sa heslo verejne naplnilo a už nikdy, by po spravodlivom rozsudku, veriac v odstrašujúcu funkciu, nikto nespáchal, či neobjednal si, podobne ohavný čin, dvojnásobnej vraždy.
