Dočkal som sa. Otec nás doviezol na svojej ŠKODA MB 1000, rok výroby 1964, po prísne podrobne a dlhodobo naplánovanej ceste. Na streche mal typickú 30cm vysokú kovovú zahrádku s pogumovaným vakom, kde boli dva stany, jeden s nápisom US ARMY s hliníkovými tyčami a drevenými kolíkmi na ukotvenie, spacáky, nafukovačky, dve hliníkové postele, kufor. Do auta sa dalo naložiť za sedadlá, pod sedadlá, vedľa sedačky a do predného kufra. Všetko bolo plné. Človek si vtedy viezol celú malú poľnú kuchyňu so zásobami. Vyrážalo sa veľmi skoro ráno. Cesta trvala tri dni, ako raketou na Mesiac. Na hraniciach boli čakačky, dlhé zástupy áut. Pasová a colná kontrola vždy obe strany, ČSSR-Maďarská-Rumunská-Bulharská a späť rovnako. Spolu tak desať hodín zbytočného čakania a utrpenia, otvárania batožín, každý pas musel mať vstupnú a výstupnú pečiatku, zvláštne tlačivo bolo colné a devizové vyhlásenie, to bolo rozumovania, čo dať a čo nedať do záznamu. Doložky výjazdu už vtedy zrušili vo východnom blogu. Poslední boli snáď Bulhari.
Mal rozdelené etapy cesty do Rumunska a Bulharska dlhej 1429km, spanie v stane, čiastočne v aute. Rumunský Lei, bol viac ako 1Kčs, Bulharský Lev, čo si pamätám, bol našich 12Kčs. Pripravoval sa asi mesiac. Mal náhradné diely do auta. Oplatilo sa mať klinový remeň, termostat s hadicou, zapalovacie sviečky, karburátor, elektrickú cievku, olej a kanyster aspoň na 10 litrov benzínu špeciálu na dojazd k najbližšej pumpe. Nebolo toľko tankovacích staníc, ako je to dnes, kde si dáte kávičku, obed alebo sprchu, či prespíte na pohodlnej posteli.
Cesta nakoniec, bola úspešná. Videli sme a užili si Čierne more do sýtosti, kúpali sa vo veľkých vlnách naháňajúcich oprávnený strach, ochutnali sme Rumunské jedlo a v letovisku mestečku Mangália, vo výklade promenády, mali pustený čiernobiely televízor, kde dokolečka opakovali, pristátie astronautov na Mesiaci, bolo to jedinečné. Spojením môjho zážitku prvého mora s morom pokoja na Mesiaci.
Prvý krok človeka na Mesiaci. Rumuni mali záujem, otvorili sa technológiám. V Rusku, vtedy ZSSR, vraj ten TV prenos nedovolili. Politici boli zahanbení, že to oni v socializme nedokázali. Dokázali tam poslať len sondu, ktorá v tom čase dopadla neďaleko misie Apollo 11, akoby ju chceli zničiť. Utajene priamy prenos mohli pozerať, len kozmonauti, čo boli cvičení, aby ich nasledovali alebo predbehli. Boli to kozmické preteky medzi veľmocami. USA versuz ZSSR. Vyhrali Američania, ak to bola technologická súťaž. Človek, čo vyskočil z lunárneho modulu a pri 6x nižšej gravitácii, plavne dopadol malým skokom pre človeka a veľkým pre ľudstvo, bol astronaut Neil Armstrong. Rodený Američan. Bolo to 21.júla 1969. Vyniesla ho tam obrovská raketa SATURN 5, spolu s Edwinom Aldrinom a Michaelom Collinsom. Raketu vysokú 111m s priemerom 10m skonštruovala skupina konštruktérov na čele s Wernerom Von Braunom, rodeným Nemcom, ktorý sa vzdal na konci druhej svetovej vojny spojencom na západnom fronte. USA mu dali životnú príležitosť, s raketami nemali toľko skúseností, ako on, ktoré nadobudol vo vojnových podmienkach. Mierové časy pre svet, však stále neboli. Bola studená svetová vojna s lokálnymi vojnami. Vesmír nás však všetkých určite zbližoval, ako sme sa videli z výšky, prostredníctvom prvých aj farebných fotografií z Mesiaca, na našu malú modrú planétku Zem. To bolo fascinujúce určite pre každého, kto si hodnotu Zeme s jej životom, vtedy uvedomil.
Dnes je to už pol storočia a veľa hraníc, plotov napokon padlo, aby sa viac ľudí malo a bolo šťastných, ako v Amerike, ktorá dosiahla svoj cieľ, ukázať lepší život v šťastnejšej politickej klíme, ako sme tu mali za socializmu.
Len na porovnanie. Ak by ste si chceli zopakovať cestu k moru dnes, je v oveľa komfortnejších podmienkach, autom to trvá 15hodín s odpočinkom na pumpách, a bez zastavenia na hranici, ak to „politik“ umožní.
