Karanténa a nádej

Písmo: A- | A+

Kolegyňa mojej ženy sa tvárila čudne, bola akási nesvoja, sedeli spolu v kancelárii. Na druhý deň bola na testoch, potvrdený COVID19. Do piatich dní to dostala aj moja.

Horúčka cez 38°C trvala celý deň, bolelo ju telo, máme podozrenie objednávame test, dostávame termín na druhý deň doobeda. Na pozvánke je miesto, adresa. Verím, že keď to dám do Google mapy, trafíme presne a na čas. Volá sa to idealizmus 21 storočia, za použitia najmodernejších navigačných a logistických vymožeností. Dodnes si spomínam na povzdych mojej mamy, aké máš skvelé auto, keď som ju viezol do nemocnice. Bežná Škoda Oktávia, ale interiér vonia, ak mám vyčistenú klímu, ktorú mali kedysi v 70 rokoch minulého storočia len šejkovia z Arábie, ktorý na to však mali petrodoláre a samozrejme Das auto, bolo Mercedes.

My sme tu mohli len snívať o autách s klímou, rádiom čo nebolo treba každú minútu ladiť, lebo „škŕkalo, pískalo, hučalo“ a nebodaj GPS, čo na každom kroku vie, kde chodíš nakupovať, máš zľavu.

Spoľahol som sa, že zadaním súpisného čísla, orientačného čísla, zachránime aspoň jeden život. Tabuľa hlása, len jedno miesto max. desať minút! Už tam je človek, čo si vyberá z automatu peniaze. Veď nemocnica je k tomu, aby si tam chodil vyberať človek pravidelne svoje úspory.

Využívam, že dotyčný nemá autobus a necháva kúsok aj pre mňa. Hovorím choď, vrátnik Ťa usmerní, ak to odberné miesto nebude na tejto adrese, kde to má byť priamo budova za vrátnicou. Keby tam bol strážnik, už ma pokutuje, ale našťastie hliadka nestíha, vidím len opustené policajné auto. Moja sa vracia, nastupuje že máme ísť rovno a doprava prvá ulica. Nabieham na tabuľu so známym názvom Coronavírus. Cítim, že je dobre už sa nestratíme, máme ešte päť minút. Ďalšie dve tabule ma navedú do areálu nemocnice, cez rampu, kde musím tlačiť papierik aby som sa dostal a mohol aj vrátiť za poplatok, ak prekročím čas státia. Vidím policajta, káže zastaviť a stiahnuť okno. Meria mi teplotu. Ženu s teplotou nemeria. Ja som OK, púšťa ma. Pýtam sa, kde je to odberné miesto? Pane, to sa musíte vrátiť, obísť celý areál nemocnice a zozadu späť do areálu. Do tretice som skoro zúfalý, čas beží a nemusia nás zobrať. V kolóne vozidiel sa otáčam, jeden mi klepe na svoje čelo, ale musím to ignorovať. Papierik našťastie funguje, otvára mi „jaskyňu“, bol som v limite zdarma. Po troch zákrutách a ďalšom kilometri sme v hlúčiku s troma policajtami. Nechávam moju s horúčkou, malátnu a s podozrením na COVID19 pred rampou, lebo okamžite mi policajt velí, aby som zaparkoval v bývalom areáli, kde sa vyrábali tanky, že tam je jediné miesto. Je to 300m od odberného miesta. Našťastie sme to stihli, odber bol vykonaný, dostáva vyrozumenie, že výsledok jej príde do 24-96hodín. Som šoknutý, že až štyri dni?!

Zaveziem ženu domov, do postele. Chce niečo jesť, oproti je stánok s Hamburgerom, situácia zachránená.

Nevieme, či to je ten vírus, čo spôsobuje teplotu a bolesť tela. Iné príznaky nie sú. Dovolať sa ku lekárovi bolo umenie, vraj 400 pacientov volá denne. Na test nás objednala nevesta, ktorá s tým už mala skúsenosti. Volám aj ja, nedarí sa. Je jasný pokyn, len telefonicky. Je zákaz vychádzania. Na test sa môže.

Vybavujem ešte nejaké dovolené povinnosti, mám vírus v počítači, keď príde poobede výsledok. Pozitívna. Pri prvých príznakoch sme boli už v oddelených miestnostiach, teraz je to potvrdený iný režim. Karanténa pre oboch. Mením rúško za FFP2. Volajú mi všetci, čo majú o mňa, čo nemá príznaky starosť. Som už vo veku a mierna nadváha s tabletkami na tlak a cholesterol. Som na mäkko, že sa toľko ľudí o nás zaujíma a kde mám byť v izolácii. Navrhujú úplnú v inom byte, aby som to nedostal. Zvažujem, pôjdem na chalupu, kde je teraz psia zima, navalené snehu?! Veď sa vzájomne potrebujeme a kedže som dýchal rovnaký vzduch, predpokladám, že to už mám. Moja 88 ročná teta s demenciou si spomenula „Ja som už mala tu rímu“. Fakt to mala, dostali to všetci v domove penzióne.

Začínam sa pozorne sledovať. Každé tri hodiny si meriam teplotu. Hlásim svojej doktorke situáciu. Mailom. Dovolať sa nedá. V karte má môj telefón aj sestrička má v telefóne môj telefón. Pol dňa trvá kým príde odpoveď. Číta sestrička a odpovedá, že správu dá mojej lekárke. Pýta sa, či má vystaviť PN pracujúcemu dôchodcovi. Áno, dôchodok je malý, kým vládzem budem pracovať. Teraz však nemôžem, cítim že na mňa niečo lezie. Ťažšie sa mi dýcha, cítim ťažobu na pľúcach. Varím polievku a podávam ju mojej pacientke. O hodinu vidím odpoveď mojej doktorky. Aby som jej poslal moje telefónne číslo. Posielam, hoci ráno už volal človek z úradu verejného zdravotníctva a vypýtal si nielen číslo mobilu, ale aj rodné číslo. Akési mi to pripadá nekoordinované. Teplotu stále nemám. Čas začínam vnímať celým telom. Bilancujem svoj život, ako som bol mladý s chrípkou. Mama mi varila krupicu, kašu zabalila do sáčku, plienky a obalila mi krk. Čítal som si prevažne nejakú knihu. Kamarátka Zuzka teraz píše na FB, ako objavuje zázrak knihy, príbehy ktoré nás dostávajú do iných svetov a dimenzií. Cituje výrok Dalajlámu ktorý „Vidí nádej v tých najtemnejších dňoch a zameriava sa na tie najsvetlejšie“. S výrokom absolútne súhlasím, vidím ako sa plazivo slnečný lúč vkráda do mojej knižnice a odhaľuje moje nedočítané knihy... Dostávam energiu, vstávam a idem do kuchyne variť moju a našu obľúbenú huspeninu. Na FB sa práve niekto sťažuje, ako sused nad ním vyhadzuje obrovskú kosť, ktorá mu prefičí okolo ucha. Robí to vraj pravidelne! Reagujem, kým sa mi rozmrazí bravčová koža, paprčky a moja kosť, koleno ešte obalené mäskom, že tu máme Stredovek, a netrvalo to veru dlho, opäť kašleme na ulicu.

Keď by som počúval všetky média, ako sa teraz všetci vadia, nevedia čo bude, určite by som v karanténe zošalel. Kedže hrniec pokojne buble, pes vrtí chvostom, budeme mať čo jesť a prežijeme.

Skryť Zatvoriť reklamu