Miesto, kde je vraj obec Osadné, kde nikto nechce žiť, podľa rovnomenného filmu. Miesto, kde podľa Ladislava Mňačka, viedli len prašné cesty a kde sa nemali po vojne, obnovovať dedinky, vraj načo?
Príjemne ma prekvapilo moderné biokúpalisko v časti mesta Snina, pri rybníkoch. Je tu ozaj príjemne, ked je pekne, pod Vihorlatom.
Kraj, kde bolo tradíciou spracovanie železa.
Soták, je pomenovanie miestnych, ktorí sa tradične pýtajú “scho tak chceš?” Hovorí miestny rodák zo Stariny, umelec maliar a obchodník, Andrej Smolák, ktorý tu má miestnu galériu, vlastnú umeleckú školu a predajňu obrazov zo širokého okolia, Ukrajiny, Bieloruska, Ruska.
Bavíme sa aj o zmysle umenia. Andrej špúli pery, keď vdychuje umeniu dušu, ako vysvetľuje návštevníkom, o čom umenie je. Ja sa pridávam, že umenie, musí byť vždy slobodné, nesmie sa politizovať, čo sa práve deje v Maďarsku, kde nastupujú, akési dozorné rady, ktoré majú éru slobody, zastaviť....
Na stene visí trojica obrazov, ktoré mu kedysi ponúkol ukrajinský umelec. Je to kubistický štýľ. Andrej hovorí, že už mladý umelec nežije. Predávkoval sa. Mal okolo tridsať rokov.
Na stole je 3D kópia diela, ktoré je osadené sedem kilometrov za Novou Sedlicou, najvýchodnejšou obcou na Slovensku. Medová baba. Vytesaná do 7m vysokého kmeňa, pripomína osud Žofie Maťašovskej, ktorá šírila slávu medového kráľovstva, kým v roku 1973 neumrela. Beriem si túto malú figúrku, kedže som k nej pre rozbité cesty a zákazy od drevorubačov, nedošiel na aute.
Krátky čas, a chcel som vidieť veľa. Päť drevených sakrálnych stavieb, kostolíkov, ktoré prenášali z miesta na miesto, kým neskočili na svojom poslednom mieste, kde ich dnes môžete obdivovať. V Jalovom, v Ruskom Potoku, Topoli, Zboji, v Novej Sedlici, je len malá kópia, pôvodný, bol prevezený do múzea. Vedľa bude susediť s tradičnou chalúpkou rozprávkového deduška Večerníčka, ktorú tiež práve rozobrali na holi a v strede dedinky skladajú-chýba akurát slamená strecha, vraj bude dostupnejšia.
Stretáme sa s turistami, ktorí načas vymenili motorku a hotel za stan, Zdeno a Soňa, túlajú sa po Slovensku. Ešte musia pracovať, firmu nemá kto prevziať. Spomínajú na chvíle obmedzenia pre COVID 19, že sa ľudia tak nudili, že začali najviac vymýšľať emočné stavby a stavebniny išli, akoby nikdy. Zdeno hovorí o svojej novej záľube, motorke, ktorá mu dodáva permanentný adrenalín, nevie sa nabažiť kilometrov a dobrého pocitu, čo mu motorka prináša.
Ideme pozrieť gazdovstvo Mariána a Daniely v Topoli, majú naturálne chovy kôz, sliepok, kačiek. Opravujú starý dom a z hospodárskej časti zatiať urobili objekt na prenájom. Nie je tam kúpelňa, len malý lavórik a vyhlbené miesto v potoku. Kuchyňa je prakticky vonku. Objekt je z dreva a hliny, omietky sú hlinené. Marián ich mieša z drobného štrku do 4mm s ílom z pôvodných vaľkov a rezanej slamy. Nanáša to rukou, tradične. Ochotne mi to ukazuje, že sa o miesto zaujímali filmári aj novinári, je na to zvyknutý.
Daniela nám ponúka syr naložený v oleji s bylinkami. Radi kupujeme, kedže ochutnávka zabrala. Odchádzame a zvoníme pri bráne na tradičný trojzvonec.
Krajina bola zveľadená vďaka sociálno ekonomickému programu s názvom dvoch "U-U", Ubľanská a Uličská dolina. Vďaka silným Mňačkovým reportážam a románom,” Kde končia prašné cesty” a iné.
Miesto prešlo mnohými bojovými operáciami, ešte za prvej vojny, tu prenikli Kornilovské armády, a pozostatky tisícky bojovníkov, sú pietne uložené v krypte v Osadnom. Krypta je nonstop otvorená, kosti a lebky, sú uložené tesne vedľa seba, ako to býva v kostniciach. Pozerám, že väčšina nemala riadne zuby, predné väčšinou vypadnuté. Veru, zubár s dokonalými náhradami, kedysi nebol tak dostupný, ako dnes, muselo stačiť len trhanie zuba kováčom. Je to smutné, že vojny majú obete, rozstrieľané telá, lebo politik si zmyslí, že upraví hranice svojho vkusu a myslenia, aj za cenu smrti. Memento mori, prichádza neskoro, ale predsa.
Na východe nič nie je, svojho času opilecky povie jeden politik, a zanechá na stene krypty, svoj podpis. Skutočne tam visí jeho pamätný list z doby, ktorá smutne charakterizuje, jednu nechutnú slovenskú históriu, ktorú nie a nie ukončiť. Každý deň, sa objavujú jej reminiscencie.
Tu žijú skutoční ľudia s človečinou, ktorých nevyhnal ani meteorit "Kňahyňa" z Chondritu, ktorý sa tu vo výške rozpadol s veľkým rachotom na kusy, vážili až 280kg a pokryli územie sedem krát štyri kilometre. Dopadol na miesto “Čorni mlaky”, asi 200m dnes na území Ukrajiny, ale pôvodne kataster obce Zboj. Vedľa cesty je umiestnená jeho kópia z betónu. Inak minerál, nájdete vo Viedni v múzeu. Tak rozhodlo Rakúsko-Uhorsko v roku 1866. Kúsok nechali v Budapešti, ale ten podľahol požiaru, pri dobývaní Budapešti, tentoraz Konevovou armádou, v roku 1956, kedže tam začali opäť hovoriť, vraj nebezpečnú revolučnú a slobodnú pravdu.
Aká je skutočne pravda o Poloninách, povie Jano Pravda, ktorý vie aj ľudovo liečiť. Tu chytá pre svoje seansy, kozmickú energiu. Veža na jeho "domčeku", má zvláštne zariadenie. Slová útechy na veži, sú vypísané a skutočne aspoň potešia okoloidúceho, ak neutešia Vašu bolesť.
