Raz to muselo prísť. Prírodu neoklameš. Život končí smrťou. Prvý krát v živote organizujem pohreb. Zomrela mi svokra Ema. Narodila sa v Prosieku za Prvej Československej republiky, pod horou Prosečná. Domček skromný, fara a kostolík nádherný, v krajine v dolinke sa mi kedysi podarila fotka v pozdnej jeseni pri nízkom poľudňajšom slnku, stavba vykukla spoza stromoradia, čiastočne opadaného od červeného lístia, v pozadí je v opare tmavosfarbená ihličnatá hora zo snehovými tmavošedými mrakmi. Obrázok som jej venoval, žila v Liskovej pod Chočom, aby si mohla pripomínať svoj rodný Prosiek. Prevažne evanjelické prostredie. Do Prosieka sme pravidelne chodili opatrovať dva hroby, jeden rodičovský, ešte mal ohrádku, kravy sa pásli na neoplotených cintorínoch, oplocoval sa len hrob. Dnes ich zostalo pár, oplotili celý cintorín, kosiť musí správca. To bol veľký cintorín pri kostole, cesta viedla do strmého brehu, popri spustnutých kamenných kaštieľoch. Spustnuté rozľahlé záhrady dávali tušiť zašlú slávu zemianstva, ktoré rozprášili ideály komunizmu, triedny boj. Štátne majetky neinvestovali, súkromný majetok aj humná pri malých rodinných domoch, boli nežiadúce, do dnešných dní, sa skoro všetky rozpadli. Kto nebol zavretý ako „Kulak“, utiekol do mesta a stratil sa v anonymnom dave. Druhý hrob, pod brehom na západnej strane, je malý cintorín. Je tam pochovaný jej brat, vždy hovorila, náš Vladko. Za Slovenského vojnového štátu narukoval, dostal horúčku a vo svojom mladom veku, mu vypálili na dvore kasární čestnú salvu. Nestihol už, "Rýchlu divíziu", dobehnúť. V porceláne má na hrobe fotku. Líca mal také liptácke, bucľaté, červenovysmiate. Vždy mi ho bolo ľúto, ako skoro odišiel. Svokra ho mala rada, veľmi jej chýbal. Ešte v roku 1943 stretla svojho muža, vysokého, sebavedomého gazdu a murára z Liskovej. Končila vojna, partizáni z povstania potrebovali jesť, ona ťarchavá nosila im jedlo. Prešla cez všetky nemecké hliadky. Stres z Rusa, ktorý znenazdajky vtrhol do ich drevenice, štúrajúc jej do brucha hlavňou samopalu, aby mu dala vodky a povojnový nedostatok spôsobil, že do roka, im malý Jožko, predčasne narodený v ôsmom mesiaci, ešte ten večer, po "osloboditeľskej" návšteve, umiera. Na druhé dieťa, čakala až do roku 1959, kedy si postavili malý dvojizbový jednopodlažný domček, bez kuchyne, bez kúpelne. Je z dostupného liptáckeho „travertínu-túfu“, ako ten tvrdý, usadený vápenec, domáci volali. Kameň hrial, až ked ste veľa a dlho kúrili. Do rána zima, polmetrové páperové periny sa osvedčili, zmrzol len nos. Dom bol nadvihnutý na nulu podlahy, až jeden meter. Keby nie, každá jarná povodeň, ktorá sa Liskovou z Liskovskej hory prehnala, by ho vytápala. Voda bola zo studne, narazenej. V dvoch metroch je voda. Váh tiekol veľmi blízko, pltníci si svoje plte, uväzovali okolo skaly "Ihlanu" pod kopcom, na vrchole s dedinkou Martinček. Je to na dolnom konci dediny, pri "liskovskej jaskyni", od nepamäti osídlenej, našli pozostatky našich predkov. Dnes je Váh preložený. V neďalekom Ružomberku, vyrástla fabrika na papier, potrebovali mať rieku zregulovanú a miesto na sklady dreva. V samotnej dedinke Lisková, je z juhu, veľká zoraďovacia stanica železnice. Čo chvíľa, bude dedinu pretínať v časti záhumienkov, od severu aj diaľnica D1, končí tam viadukt. Keď som do dedinky prvýkrát zavítal, viezli ma na „vetrieske“ vrtári, zo žilinského IGHP (Inžiniersko-geologický a hydrogeologický prieskum). Išli sme vystriedať dovolenkárov, ja na brigádu. Bolo to cez letné prázdniny, v roku 1976. V Suchej doline, pri Liptovských Matiašovciach. Vŕtali sme do hĺbky 100m, hľadali sa zdroje vody. Pri prechádzaní cez dedinku Lisková, na vyšnom konci, sa opieral o bicykel, vysoký holohlavý muž, na nose mal masívne, výrazne okuliare. Díval sa, ako beží život, na hlavnej ulici. Bol to môj budúci svokor. Zomiera v roku 1980, na roztrúsenú sklerózu. Aká náhoda, keď som ho potom videl na obrázku, presne tak zobrazeného, s bicyklom. Ja prichádzam, žiadať jeho dcéru o ruku, až v máji 1984. Uprostred dvora, stála nádherne rozkvitnutá jabloň. Lepšiu kyticu, by nik nevymyslel. Svokra varila vo „Vaškuchyni“, prízemná letná kuchyňa v liptáckonemeckom slangu, hádam zo slova "Washenkuche". Voda však, nebola dobrá. Dal som urobiť rozbor, ani po prevarení, nebola bez možného ohrozenia zdravia, poživateľná. Na obci (vtedy v skratke MNV), to už vedeli, svokra im ukázala tlačivo z hygieny, s pozitívnym nálezom. Máj 1985 sa kope vodovod, do jednej ryhy, meter od seba, položili aj plynovod. Kanalizáciu dokončili, až v roku 1995. Pri kopaní vodovodu, som narazil na telekomunikačný kábel. Vraj ho položili, za slovenského štátu, spomínali susedia, vedie vraj až po Moskvu. Skoro som ho prekopol, nik nevedel, ako hlboko je. Opraviť, by ho prišli vraj veľmi rýchlo, ruská posádka, bola pár kilometrov, za Váhom na druhej strane od Ivachnovej, od roku 1968. Keď im ušli vojaci, všetci, čo zbeha chytali, dostali biele opasky, aby sa vedeli rozlíšiť, kto lapá a kto je lapaný.
Nuž užil som si Liptova, veru dosť. Zvykov celého roka. Od jarného sadenia zemiakov, až po zimné obyčaje. Oralo sa a vyorávalo, za pomoci koňa. Sused, čo choval koňa, býval neďaleko. Svokra za čias družstva, chovala prasiatka, morky, husy, kačky, sliepky, zajace. Uprostred dvora, bolo malé jazierko, napájadlo. Keď chcela mať čistú vodu, musela naťahať z mechanickej pumpy niekoľko vedier, kým tiekla, podľa nej, kvalitná nezapieskovaná voda. Kúpalo sa vo veľkej pozinkovanej vani, riad sa umýval v dvoch pozinkovaných škopkoch. V jednom sa umývalo a v druhom oplachovalo. Varila často kyslú polievku, liptácky "Eintopf", z dvoch litrov zliatej kyslej kapusty, obohatenej "kvakou alebo slepou kurou". Údené mäso, to už bol prepych. To boli sviatky, kvaka-druh repy, však rástla všade. Sama v domčeku sa bála, vekom sa začala báť, aj susedov. Zaobstaral som jej psa, vlčiaka-Žolu. Deti pri ňom vyrástli, naučili sa, 13 rokov starať o živú bytosť. Tá ich vždy vďačne potiahla na kopec, pod starú plánku. Kôru už mala "zhužvanú vekom". Je tam nádherný výhľad na celé Nízke Tatry. každé ročné obdobie, bolo zaujímavé, ako sa hory menili. Pomáhali sme svokre, ako sa dalo. Aké sme mali vtedy možnosti. Kúpelňu s WC a kuchyňou, sme jej urobili už v roku 1986. Šporákov bolo vedy málo. Čakal som naň v obchode celý deň. Až konečne po obede, do vtedajších "Domácich potrieb", priviezli štyri kusy plynových šporákov. Bol som druhý v poradí, dočkali sme sa. Dom mala vykurovaný plynom, od roku 1990, už nemusela nosiť drevo a uhlie. Dožila sa dospelosti svojich vnúčat, ich osamostatnenia, už ich nemusela strážiť, ak mohla a chcela. Keď už nemohla byť, ani na chvíľu sama, dožila v martinskom penzióne pre dôchodcov. V slušnej starostlivosti, umiera vo veku 89 rokov. Pokoj jej duši.
