Vtedy bola reč napísaná, pripravená z „katalógu“, personálne ma vybavilo kyticou a služobným autom. Zvládol som to, zamestnanca som osobne nepoznal.
Na jar tohto roku odišiel na večnosť náš bývalý riaditeľ Ing. Václav Linda. Pri jednej rozlúčke, keď sme pochovávali majstra Jána Pálfyho, si povzdychol, že kto preberie jeho smutné reči, ak by náhodou odišiel aj on. Zastával ich poctivo, bol skoro na každej.
Kolegovia si spomenuli, ako som im nedávno pri stretnutí predniesol básničku a tak ma požiadali, či by som smutnú reč nepredniesol. Nečakane zomrel náš dlhoročný aktívny priateľ a bývalý kolega, Ján Majer.
Prakticky od samého začiatku, čo som prišiel do Turčianskej kotliny, som sa s ním stretával, skoro každý mesiac aj po tom, čo sme už zmenili firmy alebo sa stali dôchodcami. Vždy sme mali nejakú tému, o čom sa dalo hovoriť. Boli sme veľká firma prioritne pre sever Slovenska so sídlom podniku v Žiline, ktorá nakoniec expandovala aj za hranice štátu, určite po rozdelení, napríklad do Prahy. To už sme mali sídlo v Martine, ako sa z hlavných stavebných správ, stal štátny podnik po roku 1990.
Bolo mi cťou sa ujať tejto povinnosti, kamarátovi napísať pár slov. Po dvoch dňoch redigovania a radenia sa s kamarátmi autormi, som to nakoniec dal finálne na papier, myslím že úprimne.
Prišiel čas pohrebu, vedel som, že tam musím byť včas, aby som sa dohodol aj s pani farárkou Slávkou Danielovou, kedy bude môj čas na smutnú reč.
Všetkých nás brzdili dopravné zápchy a nehody, pršalo. V dome smútku sa čakalo aj na rodinu z Oravy, ktorá uviazla v Kraľovanoch.
Na radu kamarátov som skúsil požiadať bývalého kolegu sediaceho neďaleko, že ak by som to emočne nezvládol, či by to nedočítal za mňa. Odmietol, na čo som mu povedal, že sa teda budem snažiť.
Dívam sa hore do okna, vysoko na nebi sa mraky rozostúpili a slnko zasvietilo.
Reč som predniesol.
„Vážení smútiaci, milá rodina, priatelia i kolegovia,
stojíme tu dnes s ťažkým srdcom, aby sme sa rozlúčili s človekom, ktorý nám všetkým zanechal nezmazateľnú stopu v živote – s Jánom Majerom.
Poznal som ho ako staršieho kolegu, priateľa v rôznych životných etapách. Janko prišiel do podniku skôr o 5 rokov dňa 21.4.1977.
Naša spoločná cesta sa začala až v roku 1982 v podniku s dlhým názvom Pozemné stavby národný podnik Žilina, Hlavná stavebná výroba č. 4 v Martine.
Dnes mi pripadla smutná služba, s kolegom a kamarátom sa rozlúčiť.
V podniku sme spolu prežili roky práce, radostí i každodenných starostí. Jano bol vždy ten, kto vedel povzbudiť, kto vedel podať pomocnú ruku a vytvoriť v kolektíve výnimočnú atmosféru.
Jednou z mojich prvých spomienok je, keď zo skupinky piatich mladých, čo sme prišli do podniku v to leto roku 1982, vytiahol na brigádu do JRD Belá. Vtedy sme sa spoznali a hneď aj skamarátili.
Janko nás vtedy bol vyzdvihnúť priamo zo stavby panelárne v Košútoch, ako by to bolo dnes, vidím aj žltú farbu Škody 105, 43 rokov.
Janko robil technika v oddelení na výrobe, u hlavného inžiniera Jozefa Kurciníka, mal na starosti všetku malú techniku od vrtačiek cez nastrelovačky až po energie, tak si pamätám.
Pomáhal nám, ak niekto potreboval požičať obľúbenú vŕtačku s príklepom. Dieľňu a sklad mal v suteréne budovy, dnes tam sídli oddelenie pre sociálne veci a rodiny.
Bol precízny, ukazoval mi raz, ako mám správne nasadiť SD vrták, aby príklep fungoval správne. Hnevalo ho, že potom má s tým naviac prácu, dávať to do opravy pre takú malichernosť, ktorú ľudia zanedbajú.
Janko mal vždy blízko k ľuďom, vedel ich spojiť a vytvoriť z práce zážitok, na ktorý sa nezabúda. Často to potom končilo, že sme to museli osláviť.
Jedného dňa sa s nami lúčil kolega Braňo Ružek, odchádzal na dôchodok.
Pre víno sme išli vtedy až do Modry, priamo do hajlocha, bola to „spanilá“ jazda.
Naše cesty sa opäť prepojili, keď som ho stretol, že odchádza z Pozemných stavieb v roku 1996, že hľadá prácu. Navrhol som mu, aby prišiel pracovať do správcovskej spoločnosti Real s.r.o. v Martine. Paradoxne, ja som odtiaľ práve odchádzal a našiel som miesto v známej Jankovej suterénnej dielni, ktorá bola na prenájom.
V Reale sa naučil všetko potrebné o správe obytných domov. Spomínal mi, že už ako dôchodca, ešte sa stará o jednu bytovku.
Práca mu vyhovovala, prirástla k srdcu – vykonával ju dôsledne a svedomito, až kým mu zdravie nezačalo klásť prekážky.
Žiaľ, osud sa s ním nemaznal. Po páde z rebríka sa Janko boril s následkami, ktoré ho trápili zrejme až do posledných dní.
Spomínal mi, že mu musia vymeniť umelý kĺb v ramene, ktorý mal od zranenia a niečo sa v ňom pokazilo. Ťažkosti ho však nepripravili o jeho zmysel pre humor a chuť byť medzi ľuďmi. Mal prehľad, kto tu ešte je a kto už nie je.
Pravidelne organizoval tradičné stretnutia bývalých kolegov – „stavbárov“. Naposledy sme sa stretli v júli tohto roku, keď oslávil svojich 70 rokov.
Podaroval nám vlastnoručne vyrobený sladký likér –nápoj, ktorý s láskou pripravoval najmä pre „svoje“ ženy, ako s obľubou hovoril.
Zostanú nám po ňom spomienky – na jeho energiu, dobrosrdečný humor, na chvíle strávené v práci aj pri priateľských posedeniach. Zostane nám jeho príklad úprimného priateľstva, pracovitej povahy a ochoty vždy pomôcť.
Janko, nech je ti zem ľahká. Ďakujeme ti za všetko, čo si nám dal. Nezabudneme na teba a budeme si ťa navždy vážiť, pri každom spoločnom stretnutí, pri pohári tvojho likéru, pri spomienke, ktorá nás rozosmeje aj do plaču.
Odpočívaj v pokoji.“
Tu je celá smutná reč, pretože po slove „Naposledy“...v závere to prišlo. Aj keď si myslíte, že to zvládnete, budete sa snažiť byť chlapský otrlý, telo povie niečo iné. Emočný kŕč, je veľká sila.
Pani farárka sa pri mne po pohrebe pristavila a povedala mi, „Však je to ťažké tam stáť?“ Kývam hlavou na znak súhlasu a stisneme si ruky.
Pohreby sú o živote, aj keď je po živote. Blíži sa sviatok Všetkých svätých a pamiatka zosnulých. Uctievajme si spomienku na to, čo tu zanechali. To je náš spoločný život.
Verím, že včera sa otvorilo nebo pre nášho kamaráta Janka Majera.
