Predstavte si, že stretávam pri prechádzke Troch kráľov. Sú to ľudia, ktorí sa dobrovoľne vzdali svojich pohodlných príbytkov, netrasie ich pri 12 stupňoch. Zvykli si, že sú Vonku, sú na Slobode, určite sú to Tí Traja Králi, ktorých oslavujeme v januári. Nevidel som im do tváre, pouličné osvetlenie hoci ho namontovali pred rokom, už nesvieti, teda svieti len torzo, zrejme sa opäť nemá kto starať. V auguste už cítime blížiacu sa Zimu, rána sú hmlisté a večer prichádza rýchlo. Rád by som im videl do tváre. Objavujú sa však až po súmraku a väčšinou sedia na lavičke pod gaštanmi, je to nádherná alej storočných stromov pri rieke Turiec, nestihli ju „revolucionári“ vyrúbať celú, našťastie. Včera som sa zastavil, vtom sa jeden opýta, „ako sa máte?“ Ja sa mám tak, ako sa má môj Pes,
A Vy Páni Králi? Vôbec sa nezasmiali alebo som si v prítmí nič nevšimol. Nemusíte mi nič hovoriť, ale ste bez Domova? Pritakali. Odkiaľ? Dvaja miestny a ten tretí až z Košíc. Čiže ste bez domova a bez práce. Nikomu nechýbate, máte deti? Nemajú len, Stredný hovorí, že mu neďaleko býva dcéra, nezaujíma sa o neho. Ľavý je Stolár, Stredný Futbalista, Pravý je Mechanik. Nikto ich už nechce zamestnať. Stredný si zacestoval ešte pred revolúciou, hrával za Slovan, videl Svet. Ťažko z nich lezú slová, nemajú moc chuť sa ani rozprávať, Stredný začne nadávať na pomery, na štát na vládu. Pes na vodítku obieha okolo nich až vodítko Strednému zrazí čiapku z hlavy. Prepáčte to sme nechceli. Čiapku si užijete, túto noc už bude Zima, hlásia prízemné mrazíky. Prajem im Teplú noc! Odchádzam, pes sa ženie k svojím miskám na štvrtom podlaží Paneláku.
