Tak som sa zamyslel, keď sme dnes na Troch kráľov stúpali do kopca, lebo to je ten najsprávnejší pohyb smerom do neba. Neviem či niekto z vás čitateľov, ale ja som stretol v živote ľudí, čo mi ukázali nebo. Zdvihli ukazovák a natiahli ruku čo najviac nad seba. Chcel by som byť už tam, hovorí mi jeden zaujímavý maliar, ako odpoveď na otázku, ako sa má. Jeho život sa vyvíjal ako skoro každý muž. Od túžby po žene, až po túžbu, odísť do neba. Stáli sme vtedy pred jeho šťavnatým obrazom, zmesou projekcie túžby po zmyselnosti, láske, rodine. Rozhovoril sa, spontánne, asi videl môj záujem počúvať. Od prvého stretnutia v roku 1986 uplynulo v ten moment 24 rokov, ako 24 hodín do večnosti. Spomína. Písali sa vojnové roky, tie prežil, začal vystavovať už v roku 1943. Zážitok srdca o skutočnosti boha, bol tak silný, že ho niekto horlivo udal, že šíri vieru a to sa vraj nesmelo. Nevedeli ho obviniť, hľadali nejakú velezradu. Posadili ho v zime vyzlečeného pod okno a vyšetrovateľ v kožuchu s baranicou, upíjajúc horúci čaj, určite s rumom, mu x krát povedal. Dostanete 20 rokov alebo lano. Keď hrozili žene a deťom, podpísal čo spísali. Dali ho na päť mesiacov do cely samotky. Písal si básne, na telo, mydlom a učil sa ich. Básne mu pomohli, aby sa nezbláznil. V roku 1957 ho pustili, ja som sa v tom roku narodil. V jeho obrazoch je veľa poetiky, farebná škála povzbudzujúca fantáziu a predtuchu večnosti.
Bol som s ním naposledy, pol roka pred koncom. Bol pripravený. Pán Ladislav Záborský odišiel do nebíčka presne podľa kalendára, na Silvestra 2016 vo veku 95 rokov.
