Starší ľudia zomierajú osamotení, prežívajú tých, čo sa dnes tvária unavení, vyhorení, zmätení, zdrogovaní súčasným stavom denne valiacich sa šokujúcich informácií. Doslova sú nimi šikanovaní a ak náhodou nevedia, kde sa nachádza zdroj tohto súčasného jedu-mobil, dostávajú záchvat paniky a v úzkosti odchádzajú znehybnení na najbližšom lôžku, kde im už nie je rady ani pomoci.
Utekal som, stihnúť kondolenciu najbližším pozostalým, že som nerozumel susedovi, ktorý ma videl, čo za mnou kričí. Neskôr mi vysvetlil, že sa len hlasno pýtal, kam sa tak ponáhľam. On sa nemusí, má eseročku a žiadne odvody ho na dôchodku netrápia. Mne práve prišlo vyúčtovanie za toto písanie. Zrazili mi daň 19% dopredu. Pozerám že, odmeňovanie je kvalitné. Autor dostane za dve tri strany, akokoľvek kvalitného textu od 1-2.-€. Musíme sa viac snažiť, ako radí správcovi pivovaru v Hrabalovskom filme „Postřižiny“ Petr Čepek v roli veliteľa hasičov, ktorý je členom správnej rady a práve dostal najesť a napiť, zrejme okrem podielu na zisku, ako to má byť v každom úspešnom pivovare.
Literáti, ktorý zmeškajú pohreb, lebo správu poslanú o polnoci si prečítajú ráno, že zajtra o 10hod je pohreb, sa musia skutočne viac snažiť, aby stihli prežiť plodný život bez stresov o dennodenné prežitie.
Parte na cintoríne ešte viselo, nik ho nedal dole, asi čakalo na mňa. S láskou sa lúči smútiaca rodina. Už sa najbližší ani necitujú.
Bol som nakoniec rád, že som prišiel. Mohol som sa sám rozlúčiť s pani Vierkou Maruškovou rodenou Pivodovou, ktorá zomrela tesne pred dovŕšením 96 rokov. Je pochovaná na starom Národnom cintoríne v rodinnom hrobe. Spomínal som s ňou nad jej hrobom.
Spomínam, ako v roku 1982, som prišiel do Martina stavať byty, budovy škôl, obchodov, dokončovala sa tlačiareň v centre mesta (dnes je tam už dlho kráter, ako po výbuchu ruskej 500kg bomby KAB), rozšírenie nemocnice, prestavala sa paneláreň na nový systém veľkorysejšie navrhnutých bytov, aj pre dve generácie P.14, P.15 s dvoma WC.
Po skončení mojej vojenčiny 1984, som stretol pani Vierku, ktorá mala na starosti bytový referát. Posťažoval som sa jej so situáciou na ubytovni, kde to chvíľami bolo v kriku a chľaste, ako medzi stavbármi, skrátka bordel a hluk.
Bytov štátnych nebolo, teda bolo, ale už len pre policajtov, armádu a iné nomenklatúry. Boli podnikové byty, s poradovníkom. Prednosť mali tí, čo tam boli zapísaní dlhšie a mali rodiny. Viac bytov bolo družstevných, kde sa platilo zápisné, ak si pamätám 3000,-Kčs. Dnes to pripadá málo, ale boli to veľké peniaze. Mladý elév posadený do administratívy ako THP, bez odlučného a stravného, mal v čistom po odpočítaní povinných odvodov a nájmov do 1000,-Kčs. Akurát na stravu na mesiac.
Pani Vierka hovorí. Mám tu jeden byt, ktorý je už dlho prázdny.
Jednoizbový byt, ktorý bol prestavaný z kancelárií slávnej martinskej firmy „Hlavaj-Palkovič-Uličný“.
Ten byt nikto nechcel. Nemal rozvedenú vodu ani kanalizáciu, WC na chodbe spoločné pre dva byty, susedia zásadne neupratovali, ani nesplachovali, občas to urobili aj na schodoch. Administratívne rozdelený priestor skonfiškoval po roku 1948 a znárodnil komunistický jednofarebný štát. Na prepis v katastri sa však už vykašlal, ako som zistil v roku 1986.
Staviteľ Hlavaj mal v budove jeden byt, ako v rodinnom dome a na druhom podlaží kanceláriu s administratívou a projekciou. Na chodbe jedna výlevka so studenou vodou, aby sa dala uvariť káva, čaj.
Štát dom rozdelil na päť bytov. Na podlaží vznikli tri byty, neponúkali žiadny komfort, aký poznáme dnes. Kúpelňa bola s vaňou bez umývadla a navyše sa prechádzalo cez spoločné WC. Paradoxom bolo, že často nefungovalo, lebo odpad z neho zamŕzal.
Vykurovaný bol dvoma plynovými východonemeckými pecami typu Gamat. Spotreba na rok bola 4500m3, ako dnes pre 4 rodinné domy. Povala vôbec nebola zateplená, okná dvojité drevené netesnili, múry klasické pálené plné tehly a svetlá výška nad 3,0m.
Napriek tomu, bol som šťastný, ako blcha v kožuchu. Vlastný byt, hoci prenajatý, vtedy sa tomu hovorilo štvrtá kategória bez sociálneho vybavenia v byte.
Pani Vierka ma v Martine usadila, ja jej takto za všetko ďakujem.
Dnes je tam realitná kancelária a byty, ktoré si môžete prenajať cez systém Airbnb.
Pani Vierke sa už ťažšie dýchalo, hovorí opatrovateľka, ľahla si a zaspala.
R.I.P.
