Stále usmiata, tešiaca sa z každej maličkosti, vďačná za akýkoľvek prejav lásky, ochotná pomôcť v každej chvíli, mierne sebecká, zdravo sebavedomá, totálne úprimná, stále rozlietaná, modrooká študentka. Zoznam autorových rubrík: Život je skvelý, Súkromné, Nezaradené
Všade okolo nás sa v poslednom čase hovorí o tom, že gentlemeni už vymreli. Nepopieram, možno to tak vo väčšine prípadov je. Ale ja doma jedného gentlemana mám. A nie len jedného. Trúfam si povedať, že nie je jeidným na Slovensku.
Každý z nás občas v detstve túžil byť dospelým. Obdivovali sme všetkých, ktorí mohli chodiť kam chceli, robiť čo chceli, byť s kým chceli, vrátiť sa domov hoc aj ráno. Mysleli sme si, že dospelosť bude znamenať slobodu, voľnosť. Nevedeli sme však, o čom skutočne dospelosť je. A hoci ešte stále nie sme celkom dospelí vieme, že neznamená len voľnosť, slobodu. Prináša so sebou aj zodpovednosť za naše konanie. No aj dospelosť má svoje výhody. Veď kto netúži po tom, aby som nezávislý, samostatný?
V tomto hektickom a uponáhľanom svete si len málokto z nás nájde čas na chvíľku zastať a vychutnať si čaro okamihu. Naháňame sa za všetkým, všetko chceme mať. A v predvianočnom období sa to ešte zhoršuje. Chceme kúpiť čo najlepšie a najoriginálnejšie, ale aj najrahšie darčeky, aby všetci videli, že my si to môžeme dovoliť. Chcem mať najlepšie koláče, najkrajšiu výzodbu, najväčší stormček...Chceme všetko a o to podstatné prichádzame.
Nedeľné popoludnie = prechádzka s kamarátkami. Bolo síce horúco, ale naše nohy nás aj napriek odporu dovliekli až na futbalové ihrisko vzdialené asi také 2-3 kilometre od našich domov. A čuduj sa svete, práve začínal zápas nášho domáceho mužstva proti mužstvu, netuším odkiaľ. Inak futbal milujem, ale toto bol dosť nudný zápas. Bez náznaku akejkoľvek zaujímavej situácie. Tak sme len postávali bokom a viac ako samotný zápas sme obdivovali hráčov. Veď čo iné by mohli robiť tri nezadané baby na futbalovom zápase? Divácka účasť- dosť biedna. Medzi divákmi nebolo čo obdivovať a aj keby, radšej tí futbalisti. Trošku sme chceli podporiť náš tím, ale napokon sme sa zhodli, že radšej si ušetríme hlasivky. Občas sme síce niečo zakričali, aby sme trošku upútali pozornosť, ale nevyšlo. Nevadí, zápasov bude ešte dosť. Len či na nich budeme aj my....
Aj dnes sa mi popri mojich povinnostiach podarilo stihnúť omšu. A som veľmi rada, že som ju stihla, lebo dnešná homília ma oslovila. A samozrejme, vždy ma poteší, keď môžem ukončiť deň v kostole, s Bohom. Poďakovať mu za všetko, aj za to zlé, čo sa mi počas dňa podarilo. Často aj prosím, aby mi ďalší deň vyšiel lepšie.
Keď sa dostalo do obehu, že gymnazisti musia maturovať z vyššej úrovne cudzieho jazyka, spustila sa vlna prostestov. Ja som tiež študentkou gymnázia a ani ja nesúhlasím s touto reformou. Mám na to hneď niekoľko dôvodov.
Každý z nás má spomienky. Niektoré si často pripomíname a pri spomienke na nich sa usmejeme. Iné by sme najradšej vymazali z pamäte a tvárili sa, že nikdy neboli skutočnosťou. Práve také sú aj spomienky na vojnu. Sú tažké. Aj keď som sa narodila veľa rokov po vojne, z rozprávania ľudí, ktorí pocítili krutosť vojny som si o nej vytvorila predstavu. Možno sa pýtate: ,,Ako si niekto môže pamätať udalosti spred viac ako šesťdesiatich rokov?“ Ale práve takéto veci sa vám vryjú do pamäte na celý život. Pre mnohých je ťažké rozprávať o nich a preto som dvojnásobne rada, že sa mi podarilo získať svedectvo ženy, ktorá vojnu prežial ako dieťa. Tu je jeden z mnohých príbehov vojny.
