Sme k tomu nútení neustále a vedome či nevedome pristupujeme na to, aby sme nevnímali rozpory a tiché boje odohrávajúce sa v našej spoločnosti. Tiché vojny, ktoré nevidíme. Alebo ich len nechceme vidieť?
V týchto časoch, viac ako inokedy predtým, je spoločnosť rozdelená v zreteli mnohých závažných udalostí, ktoré sa v posledných mesiacoch v našej krajine odohrali. Aj tie najmenšie rozdiely či odchýlky dokážu polarizovať spoločnosť do tak závažnej miery, že často krát dochádza k úplnému a závažnému rozdeleniu spoločnosti na póly, skupiny ľudí, ktorí vedú otvorené spory v znamení zmeny. Ak je niečo, na čom sa aj napriek rozdielom ľudia vedia zhodnúť, je to túžba po zmene. Otrasy spoločnosti vyvolané mnohými nevhodnými, protidemokratickými a nemorálnymi skutkami, ktoré zahlcujú našu spoločnosť v ľuďoch vyvolávajú jasnú a vytúženú víziu zmeny. Tu sa však, zdá sa, spoločné prieniky končia.
Slovo vojna nám všetkým podvedome naháňa strach, keďže konotácie spájané s týmto slovom v nás všetkých burcujú emócie a nútia nás premýšľať o najväčších ozbrojených konfliktoch ľudstva, ktoré sa skončili smrťou miliónov ľudí po celom svete. Ak by sme však chceli byť presný v pomenovaní toho, čo v súčasnosti prebieha v našej krajine, zrejme by sme toto pomenovanie doplnili o prívlastok „tichá“ či „názorová“.
Mnoho ľudí predkladá svoje myšlienky, názory, predstavy formovania novej, lepšej demokratickej spoločnosti, ktorá nadobro vyrieši zabudnuté hriechy minulosti. Je bežné, že so svojimi rodinami, susedmi, priateľmi rozoberáme politickú či ekonomickú situáciu do najpodrobnejších detailov a húževnato o nich diskutujeme v domnienke, že jedine tie naše pohľady sú správne. Je prirodzené mať svoj názor, hoci nie je vždy správne za ním tvrdohlavo stáť. Ak sa teda rozprávame o vojne, ktorú nevidíme, jednoznačne môžeme povedať, že my tu jednu takú máme – vojnu názorovú. Prečo prišla?
Emócie vybičované v ľuďoch, vnímajúcich mnohé udalosti dneška, nútia každého zaujať jasný postoj, vyjadriť sa, zaradiť svoje názorové spektrum k zástupcom toho či tamtoho smeru. Nejde jednoznačne o boje dobra proti zlu, demokracie a totalitarizmu, konzervatívcov a liberálov či slušných a neslušných. Ide o boje, ktoré sa len ťažko dajú zadefinovať použitím dvoch či troch slov.
Pravdou je, že v posledných pár mesiacoch sa situácia na Slovensku viditeľne a výrazne zhoršila. Pokiaľ máme v zreteli len tú politickú, je prirodzené, že udalosti posledných období nemohli nechať chladným snáď nikoho, komu život v tejto krajine nie je ľahostajný.
Nerád by som zachádzal do podrobností, ktoré sú všetkým viac ako dobre známe, je ale zarážajúce, že zatvárame oči aj pred ďalšou vojnou – tú, v ktorej ide o demokraciu. Hoci sa navonok tvárime ako moderná a demokratická krajina, pri podrobnejšom nahliadnutí pod povrch musí byť každému jasné, že v modernej, vyspelej, demokratickej krajine sa podobné veci, ako sa diali a dejú u nás, stať nemôžu.
Ak chceme vynechať názorové rozdielnosti, s prihliadnutím na politickú príslušnosť, rozhodne sa zhodneme v tom, že prepojenia mafie na najvyššie vládne špičky, vraždy novinárov, tunelovanie, rozkrádanie štátneho majetku či hazardovanie so suverenitou štátu nie sú pozitívnymi znakmi prosperujúcej demokracie uznávajúcej demokratické princípy, predznamenávajúce lepšie zajtrajšky v našej krajine.
Ďalšou spornou vecou, charakterizujúcou tichú vojnu na poli demokracie, je možnosť voliť si zástupcov, ktorí by nielenže v demokratickej krajine nemohli byť zvolení a volení do najvyšších štátnych funkcií, ale už dávno by mali sedieť vo väzení, alebo minimálne by nemali aktívne pôsobiť na poli verejnej politickej sféry.
Všetky tiché vojny, ktoré vedú rôzni názoroví lídri za rôznych okolností na podklade akýchkoľvek udalostí, však majú niečo spoločné – uprostred nich je spoločnosť. Spoločnosť, ktorá si často ani neuvedomuje, akých „vojen“ je súčasťou a svedkom.
Je pochopiteľné, že veľké udalosti akéhokoľvek charakteru spúšťajú v spoločnosti názorové prestrelky. Je ale dôležité ustáť tieto boje. Lebo spoločnosť samotná je len tak silná, akí silní sú jej najslabší jedinci. Preto skúsme hľadať celospoločenský konsenzus. Vyjadrovať svoje názory, no nevstupovať s nimi do otvorenej konfrontačnej vojny názorov a myšlienok.
