Po chvíli si vyberiem jedny kraťase a mierim ku kabínkam. Už zďaleka ale vidím, že niečo nie je v poriadku. Pred kabínkami je akosi mokro. Začudujem sa, no nevenujem tomu veľkú pozornosť a naďalej kráčam k voľnej kabínke na konci chodby. K tej sa však nemôžem dostať, pretože mi cestu blokuje malé plačúce dievčatko. Usmejem sa teda naň s nádejou, že sa uhne, no ono stojí ako prikované.
"Čo to je na zemi, voda?," spýta sa nejaká predavačka, kým sa snažím dostať cez dievčatko ku kabínke. A presne vo chvíli, keď ho obídem, skameniem tiež. Zrazu mi všetko dáva zmysel. Mokrá podlaha, plačúce dievčatko... "Nie, to sa ona pocikala," odpovedá matka dievčatka zatvorená v jednej z kabínok a potvrdzuje tým moje obavy. Moč. Stojím oboma nohami v moči päťročného dieťaťa a pomaly prehodnocujem všetky budúce plány, ktoré zahŕňali otcovstvo.
Nakoniec však namiesto toho, aby som odišiel preč, pokračujem v ceste do kabínky akoby som nič nepočul. Dievčatko je zjavne rozrušené a nechcem, aby sa cítilo, že mi je odporné. Tiež som si svojho času na verejnosti čosi odčúral. Navyše, jej práca s močom je naozaj obdivuhodná. Väčšinou pri podobnej nehode vznikne malá mláčka, ale pred dievčatkom sa rozprestiera jazierko ťahajúce sa dobré tri metre. Neviem, či to pustila za behu, alebo sa po svojom výtvore šmýkala, aby ho roztiahla, ale mladá má talent. Vchádzam teda do kabínky na konci chodby, maximálne opatrne vyzúvam topánky, ktoré odkladám na míle od seba a skúšam kraťase, zatiaľ čo personál Tesca čistí chodbičku.
Keď vychádzam von, všetky kabínky sú už opustené, dlážka umytá a pred kabínkami stojí tucet zvedavých okoloidúcich, ktorý zdiaľky sleduje toto kontaminované územie. V momente ako ma ľudia zbadajú, vygúlia na mňa oči a preto rýchlo poviem niečo v štýle: "Hej, to som nebol ja!" a rozosmejem sa. Namiesto opätovaného smiechu však vidím len klopenie očí a tak odchádzam preč zanechávajúc sa sebou podozrivo žlté odtlačky podrážky.
