Nepíšem o človeku, ale každý psíčkar vie, že ak príde o svojho často najlepšieho priateľa s krasnými očami tak emócie nikdy nechýbajú. V časoch, keď som počas letných prázdnin mohol bývať v maringotke na týždňovkách s ocom a v pekných lokalitách aj stanovať sa mi v živote zjavila malá huňatá fenka, ktorá nemala viac ako 3 mesiace. O nej však nechcem, lebo priznám sa, že som ju mal len pár dní a jedného krásneho dňa jej nebolo. Zmizla. V tých časoch som ešte ani nepočul, že by počernejší obyvatelia z konca dediny to mávali ako hlavný chod na obed.
Už ako dospelý som sa dostal k ďalšej fenke. Volala sa Dafi, Dafne.. a bolo to take malinké biele klbko, ktoré strašne rado hrýzlo všetko čo len videla. Bola predvianočným darčekom a pri venčení sa stále strácala v snehu, no o to krajšie z neho vyskakovala aby sa ako-tak udržala suchá. Spomienok bolo strašne moc až prišiel deň sťahovania do Prešova. Rodinný dom síce mal veľký dvor, no už tam jeden dospelý pes žil. On mal rád behania po dvore stále keď nebol na reťazi. A moja Dafi sa rada po nociach vyšantila s ním. No ráno, akonáhle začalo svitať obaja čakali pri búde na svoje raňajky.
Prišiel deň D, keď Dafi ráno nečakala pri svojej miske. Stane sa? Nám nie. Nastalo hľadanie peši, na bicykli, autom, prišli inzeráty a stále bolo ticho. Jej kolega z dvora bol späť a ona nikde. Pár dni na to sa po Prešove objavili chýri o miznúcich psoch. Väčšinou šlo o tzv. pouličné zmesy, no psy mizli doslova aj pri venčení len čo sa stratili z dohľadu svojho pána. Rasa nerozhodovala. Dafi sa stále neobjavila, no objavil sa smutný kamarát, ktorý po svojom vlčiakovi ráno našiel len kaluže krvy. Jeho pes bol skutočne pán Pes. Dokázal aportovať mince a poslúchal na jediné slovo. Samozrejme svojho pána. Keďže mu výcvik nechýbal bol zatvorený aj na noc pod zámkom. Inak povedané cudzieho ani len nenapadlo ho pohladiť. O to väčšie prekvapenie bolo, keď namiesto vlčiaka sa našli krvavé škvrny priamo vo dvore a ako naschvál obojok so známkou. Bolo jasné, že neodišiel sám.
Bola to téma týždňa a začalo sa hľadanie. Prvé kroky viedli do neďalekej osady, kde počas tmy ani mesiac nenazrie. Po pekných, aj menej pekných slovách bolo jasné, kde skončili nie len naši psíci. A kto je vinný keď so zatvoreného dvora im skočí váš pes na fúrik a následne do hrnca? Pes predsa, veď oni sa bránili a určite ho vyháňali. Asi bol neodbytný, tak si ho dali so zemiakmi od iných susedov.
Viac k týmto riadkom snáď ani nie je nutné písať, veď podobných príbehov sú desiatky. Nepochybne najznámejšie príbehy sú z osady Chminianske Jakubovany pri Prešove, ktorú preslávili psy. Neradi to počujú, nejedia ich všetci, hanbia sa za tých, kvôli ktorým ich volajú psožrúti. Faktom však je, že keď svojho času v Košiciach zmizla podnikateľovi celá chovná stanica vzácnych psov za stopäťdesiattisíc korún a premenila sa na guláš, stopy viedli práve sem. Pre psy sa v dedine už aj vraždilo. Dvaja Rómovia zabili muža, čo si chcel toho svojho chrániť. Šup ho do únie cez ázijské zvyky. Minimálne žiadať o eurá a dotácie na prevýchovný program.
