Niektorí ľudia zoči voči kríze a potrebe zmien volia nezrelú stratégiu v podobe viery, že niekto to za nás vyrieši. Na argumenty ohľadne neudržateľnosti globálneho ekonomického usporiadania, ktoré nadmerne zaťažuje prírodné zdroje a je zdrojom obrovskej ekologickej aj morálnej nerovnováhy, len myknú plecami a povedia to klišé o ľudstve, čo si vždy poradilo. Zabúdajú pritom, že kategória ľudstvo sa skladá z jednotlivých spoločenstiev, národov, kultúr či sociálnych skupín. A mnohé z nich si neporadili. Čelili hladu, krvavým konfliktom, migrácii a áno, aj vymieraniu... Uspokojenie vyššie spomenutého výroku pramení z našej naivnej istoty, že budeme medzi tými, čo si poradia. Môže to byť pravda - aj nemusí.
História, ako sa ju učíme posledných sto rokov v Európe, veľmi málo hovorí o dejinách ľudských spoločností v nadväznosti na prírodné podmienky. Väčšina z nás napríklad nič nevie o tom, ako na území dnešného Slovenska v minulosti ľudia hospodárili s vodou, ako vládcovia a byrokrati regulovali prístup k prírodným zdrojom, ako ľudia uctievali či opatrovali pramene, aké zvyky boli spojené s vodou a prírodnými procesmi, čo robili preto, aby zabezpečili dostatok vody v rôznych lokalitách... Aj preto je veľmi vzácnou kniha Petra Frankopana o dejinách človeka a klímy. Dáva do súvislosti prírodné a politické procesy veľmi poctivým spôsobom, dokladujúc svoje tvrdenia množstvom zdrojov.
V tejto časti predstavím moje poznámky z častí knihy, ktoré sa venujú začiatku nášho letopočtu a stredoveku. Ak ste preskočili prvú časť, tá je tu.
Extrémne sociálne nerovnosti zarábajú na krízu
Frankopan na mnohých príkladoch ukazuje, že samotná zmena prírodných podmienok (napr. sucho) nemusí ešte spôsobovať revolúcie, nepokoje či kolapsy. To, čo je ale vždy prítomné tam, kde zaznamenávame veľké historické zmeny, je naozaj hlboká sociálna nerovnosť: Veľká bieda na jednej strane a neobmedzený luxus na strane druhej. Asi najznámejším príkladom je staroveká Rímska ríša a jej posledné storočia existencie. Okázalé slávnosti, luxusný životný štýl, plytvanie zdrojmi spôsobovalo drancovanie krajiny a ľudských spoločenstiev desiatky až stovky kilometrov ďalej. Je dôležité poznamenať, že v tomto období „...intelektuáli často kriticky poukazovali na obrovské výdavky boháčov za umenie a architektúru vo svojich príbytkoch, pričom spravidla tvrdili, že sú dôkazom nielen morálneho úpadku aj chabého úsudku.“ Aj dnes máme asi podobné pocity pri pohľade na obrázky svadby Jeffa Bezosa... Od tých čias tiež platí jedno z pravidiel úspešného udržania sa pri moci: „Aby všetko bolo ´v poriadku´, potrebovali vládcovia Ríma iba zabezpečiť stály prísun potravín a zábavy.“
„Pri akýchkoľvek katastrofách však trpeli najviac chudobní. Novodobý výskum zdôrazňuje, že rozhodujúcim faktorom, pokiaľ ide o zraniteľnosť voči socioekonomickému stresu a hladomoru, je najmä podiel nemajetnej populácie. Jednoducho povedané – čím vyšší je počet chudobnej vrstvy, tým väčšie je riziko nedostatku potravín, hladomoru a rozpadu štátu.“ V Európe tam asi ešte nie sme, ale údaje Štatistického úradu SR o tom, že takmer pätina Slovenska žije pod hranicou chudoby, by mali byť dostatočnou výstrahou.
Celá táto časť knihy dokazuje, že hierarchické urbanizované spoločnosti často vytvárali vrstvu superbohatých. Uspokojovanie jej nárokov na luxusné tovary vyžadovalo komplikované a náročné dodávateľské reťazce, ktorých efektom bolo vyčerpávanie prírodných zdrojov a často aj otrockej práce obyvateľstva. V istom bode sa stali tieto zložité reťazce veľmi zraniteľné. Tým podnetom pre rozpad mohol byť klimatický výkyv (napr. sucho) alebo politické ohrozenie (napr. výboje a ohrozenie plynulosti obchodných ciest). V 6. storočí to boli práve tzv. barbarské národy, ktoré vedeli využiť krehkosť zložitých štátov s komplikovanými dodávateľskými reťazcami a vďaka svojej prispôsobivosti dokázali úspešne využiť príležitosti. Opakujúce sa barbarské vpády a útoky rozvrátili rozsiahle dodávateľské siete, čo primälo jednotlivé spoločenstvá k orientácii na bližšie okolie a k väčšej sebestačnosti. Opäť sa dá nájsť dnešná paralela s tým ako niektoré európske krajiny či firmy (ne)zmenili svoje premýšľanie o dodávateľských reťazcoch po pandémii alebo v dôsledku ruskej agresie na Ukrajinu.
Mesto, ktoré sa stalo obeťou vlastného úspechu
Pandžakent bolo stredoveké mesto na území dnešného Tadžikistanu. Táto „perla na Hodvábnej ceste“ slúžila ako hlavný obchodný uzol pre kupcov z luxusným tovarom. Mesto prekvitalo, kým sa darilo obchodu. V 5.stor. zaznamenalo obrovský vzostup. Sláva mesta bola však vykúpená zničením jeho prírodného prostredia. Z okolia postupne mizli lesy a nároky na pôdu ako zdroj poľnohospodárskej produkcie a hliny na výrobu tehál vyústili do silnej pôdnej erózie. To by spôsobilo problémy za akýchkoľvek podmienok. Akonáhle však došlo aj k neveľkým výkyvom v úrovni dažďových zrážok a prítoku vody z prameňov, tieto problémy sa stali vzápätí neriešiteľnými. Aj keď na úpadok mesta mali vplyv aj arabské výboje a odklon obchodných trás, je isté, že ak si mesto žilo nad pomery, muselo za to zaplatiť.
Priaznivé prírodné podmienky ako zdroj legitimity vlády
Zaujímavé prepojenie vlády a prírodných podmienok poskytujú dávnoveké náboženstvá. Treba si všimnúť napríklad, že všetky abrahámovské náboženstvá sľubovali tým, čo budú poslušní bohu, rajskú záhradu, dostatok jedla a hojnosť. Dostatok jedla bol aj znamením, že vláda má božiu priazeň.
„V judaizme, kresťanstve a islame boh figuroval nielen ako tvorca prirodzeného sveta, ale tiež ako hlavný garant zdrojov, schopný poskytnúť potrebné zásoby a zaistiť podľa svojej vôle priaznivé klimatické podmienky.“
Zaujímavosťou je, že tieto náboženstvá vo svojej rannej podobe uznávajú hodnotu prírody pre ňu samu, nielen vo vzťahu k človeku. Práve tak ako Biblia zdôrazňuje, že všetky božie stvorenia sú dobré, Korán hovorí o kráse a harmónii prírody ako súčasti božieho poriadku. Ako celok má príroda vlastnú vnútornú hodnotu, nie je iba zdrojom úžitku pre ľudské bytosti. Najrannejšie učenie islamu tvrdí, že biodiverzita a bohaté ekosystémy sú plodom božského stvorenia a preto zasluhujú úctu a ochranu.
Ale späť k prepojeniu vlády a prírody. Ak spoločenstvo čelilo nepriazni prírodných podmienok, ohrozovalo to legitimitu danej vlády. Katastrofy teda znamenali nielen ohrozenie životných podmienok ľudí, ale aj základov spoločenského poriadku. Ak európske spoločnosti boli v 20. storočí vychované v nádeji, že prírodu vedia ovládať a donekonečna z nej ťažiť, môže dnešná kríza úzko súvisieť so stratou legitimity vládnúcich elít. Lokálne či globálne kolapsy narúšajú vieru v schopnosť človeka kontrolovať a prispôsobovať si prírodné podmienky.
Príbeh mayskej kultúry – menej spektakulárny, avšak o to pravdivejší a užitočnejší pre nás
„´Zrútenie´ mayskej kultúry v Strednej Amerike sa stalo jedným z najslávnejších a najčastejšie citovaných prípadov nebezpečenstva klimatického stresu a zhoršenia životného prostredia v zmysle varovania, vzťahujúceho sa k súčasnosti a budúcnosti. Niektorí bádatelia tvrdia, že klimatické faktory vyvolali také fatálne tlaky, že katastrofa bola nevyhnutná. Mayovia nemohli podľa nich robiť nič – došla voda a potraviny a všetci umreli.“ Frankopan dokazuje, že tieto tvrdenia sú jednostranné a prehnané. Mayovia neumreli všetci, dnes ich žije asi 9 miliónov a ich kultúra je rozpoznateľná a dôležitá v Guatemale, Mexiku, a v Strednej Amerike. Posledný politický útvar Mayov podľahol Španielom v r. 1697 - takže až 800 rokov po ich údajnom apokalyptickom zániku.
Z ekologickej perspektívy viac ako sucho, čo je najčastejšie uvádzaná príčina údajného kolapsu, ovplyvňovali politiku zvyšujúce sa teploty, ktoré zapríčiňovali zníženie výnosov kukurice. To nebolo dôležité len z hľadiska zabezpečenia potravín. Znížené výnosy spochybňovali kompetentnosť a výsadný status vládcov, ktorí tak pociťovali potrebu zachovať si autoritu a vybudovať prestíž pomocou vojenských výbojov. Nárast násilia v 8. a 9. stor. plodil nestabilitu a tlak na obchodné siete. Znamenal tiež ľahkú príležitosť pre privlastňovanie si bohatstva úradníkmi a vojakmi. Takto dostávame plastickejší obraz o tom, čo mohlo spôsobovať zmeny v spoločenstvách.
Navyše, ako sa to dialo aj v iných častiach planéty a iných storočiach, prechod od intenzívne prepojenej siete husto zaľudnených osád nebol ani náhly, ani trvalý. Boli miesta, kde bežný život pretrvával bez prerušenia až do španielskeho vpádu. Rôzne mestá mali aj rôzne problémy. Niektoré sa vyľudňovali a ich byrokratické systémy sa rútili, inde život pokračoval. Deurbanizácia a zrútenie miest navyše znamenali zmenu prírodných podmienok, ktorá nemusela byť iba negatívna. Znamenala výhody pre niektoré organizmy, pre iné zas katastrofu.
„ Demografický úpadok, opúšťanie a chátranie miest či obmedzenia dopravy, komunikácií a obchodu môžu priniesť sklamanie historikom a archeológom, ktorí sa vyžívajú v štúdiu veľkých pamätníkov, v hodnotení mocenských štruktúr a príbuzenských modelov. Z hľadiska mnohých ľudí neznamenal ústup zemepisných, socio-politických a ekologických hraníc nutne katastrofu, ba dokonca ani úpadok, často spojený s domnele stratenými ´zlatými časmi´.“
Ak si máme zobrať nejaké ponaučenie z tejto časti knihy, určite je to iné a komplexnejšie premýšľanie o tom, čo pre koho znamená úpadok. To, že to dnes tak klasifikujeme neznamená, že to tak videli aj ľudia, ktorí vtedy žili. Druhý aspekt bude obava z krehkosti zložitých obchodných sietí a dodávateľských reťazcov a naopak znak odolnosti a udržateľnosti ak tieto budú krátke a pružné. Tretia vec je schopnosť spoločností nedopustiť úpadok veľkej časti populácie do biedy a kapacita postarať sa o nich v čase núdze.
Pokračovanie bude nasledovať.
